3. OLD SHATTERHAND: Stopa

II. diel

„Priblížime sa ku kríku, ale opatrne. Winnetou čaká, že v blízkosti sa môže objaviť aj stopa. Nech môj brat dá pozor, aby ju nezničil.“

Taká ostražitosť ma prekvapila. Ale úcta k môjmu mladému priateľovi ešte viac narástla, keď naozaj po chvíli pátrania objavil náznak stopy.

„Bol to mladý bojovník. Skúsený v zatieraní stôp, ale predsa ho niečo muselo rozrušiť, pretože niekde nebol dôsledný. To zrelý muž nemôže dopustiť,“ konštatoval s istotou v hlase. „Môj brat sa teraz môže spokojne priblížiť ku kríku.“

Plný zvedavosti som z vetvičky pooberal tmavé páperie, ktoré sa tam chvelo vo vetre. Toľko som už z mojej indiánskej loveckej školy vedel, že ide o zvieraciu srsť. Podal som ju Apačovi so slovami:

„A keby sa Winnetou predsa mýlil? Čo keď to bolo zviera?“

„Nech sa môj brat pozrie na tieto zohnuté stebielka! Zviera by zanechalo inú stopu. A nebola by čiastočne zotretá!“

Nemohol som dať Winnetuovi za pravdu, lebo súmrak už pokročil tak, že som sotva rozoznával detaily v tráve. On na to ani nečakal. Vybral sa smerom k pueblu.

„Túto noc zdvojnásobíme a stráže a vyzvem ich k väčšej pozornosti.“

Niekto sa plíži okolo tábora! To boli podľa mňa závažné veci. Winnetou však o nich hovoril s ľahkosťou, akoby o nič nešlo.

„Môj brat nie je znepokojený?“ opýtal som sa.

Indián zľahka zodvihol jeden kútik úst:

„Winnetou súdi, že zámery toho človeka nebudú nepriateľské. Navyše jeho nepozornosť ho môže ľahko zradiť. Nie, náš tábor túto noc nie je v nebezpečí. Môj brat sa nemusí obávať. Zajtra sa za svetla na toto miesto vrátime a stopu preskúmame lepšie. Howgh.“

Winnetou upovedomil stráže, ako povedal. Vysvetlil im aj polohu miesta, kde sa stopa nachádza, aby ju nikto nezničil. Potom som sa odobral na zaslúžený odpočinok po rušnom dni plnom zážitkov. Medvedie kože v mojom príbytku sa mi nikdy nezdali také mäkké a pohodlné.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

I. diel

Winnetou sa zastavil nad skalou pri rieke. Posledné lúče slnka sa odrážali vo vodách Rio Pecos a preskakovali z vlnky na vlnku. Bola to jedna z tých chvíľ dňa, o ktorej básnik hovorí:

Okamih postoj, neulietaj,

si taký krásny,

ako tá chvíľa nekonečná

v Goetheho básni.

Pleť môjho spoločníka žiarila ako bronz. Bol nehybný. Možno rozmýšľal ako začať. Mám mu pomôcť?

„Môj brat sa ešte nechcel vrátiť do puebla...“

Bolo to z mojej strany viac konštatovanie ako otázka.

„Winnetuova myseľ je v búrke. Nevie, ako sa opýtať svojho brata. On hovorí so squaws?“ prehovoril napokon chrapľavým hlasom.

„Nerozumiem Winnetouovej búrke. Je na tom niečo zlé? Každý deň hovorím s Nšo-či. Winnetou to vie!“ nesnažil som sa mu to veru uľahčiť. Náš rozhovor sa mi začínal zdať trochu komický.

„Nšo-či je sestra Old Shatterhandovho brata. To je iné. Old Shatterhand je veľký udatný bojovník! Ale také dayden!“

„Môj brat mi sám povedal, že už je z nej dospievajúca žena.“

Tušil som, že sa v rozhovore dostaneme do tohto bodu a v duchu som sa zabával. Asi som som svoj pobavený výraz nevedel dobre maskovať, lebo Winnetou sa opýtal:

„Prečo sa môj brat vo svojom vnútri smeje? Bojovník stráca svoju hrdosť, keď sa rozpráva so squaw!“ V jeho hlase zľahka rezonovalo rozhorčenie.

„Nechcel som stratiť česť odvážneho bojovníka v očiach Meskalerov. V mojej krajine za Veľkou vodou je prejavom veľkej sily, keď sa mocný vie skloniť k malým a slabým.“

„Uff, uff! Winnetou tiež chráni malých a slabých, ale nerozpráva so squaws. To sú len zbytočné reči. Howgh!“

Znelo to už ako výčitka a Indián sa so mnou už o tom nehodlal viac baviť. Ja som mu ale o to viac chcel vysvetliť môj postoj gentlemana.

„Nech Winnetuovo srdce ešte chvíľu počúva svojho brata. Prosím ho aj v mene Nšo-či, ktorá je jeho síce sestrou, ale patrí aj k squaws. Doolé je pre mňa neznáma cudzia žena, ale bude raz matkou mnohých apačských synov a dcér. Veď nie kvôli tomu sa konala dnešná slávnosť? Apači sú teraz aj mojím ľudom, ich krv koluje v mojich žilách. Chcel som, aby Doolé cítila moju úctu a vďačnosť za to, kým pre Apačov je.“

„Doolé má v sebe hlas Ženy v bielom!“ oponoval mi razantne. „Ona jej dáva hrdosť, hovorí jej slová o úcte a sile, ktorá patrí každej squaw. Nepotrebuje na to slová bojovníka.“

Po pravde, zaskočil ma. S takýmto pohľadom na ženu som sa v mojich európskych koreňoch nestretol. Vysvetľovalo mi to Winnetuov pohľad na ženy. Apač má úctu až zbožnosť voči posvätnej Žene v bielom a v nej vidí aj každú squaw. Keď si ju nevšíma, neznamená to, že by ňou opovrhoval. Jednoducho vie, že ona svoju dôstojnosť má a tak je to dané. On k tomu nemusí už nič dodávať.

Skúšal som si predstaviť, akou vnútornou silou musí oplývať žena, ktorá verí hlasu o svojej veľkej hodnote. Tichému hlasu dobrej silnej materskej Ženy.

„Chápem slová môjho brata a jeho veľkú dôveru v Ženu v bielom,“ snažil som sa nadviazať na jeho myšlienky a hľadal som vhodné slová, ktoré by v ňom zarezonovali:

„Ja však chcem byť gentlemanom – to znamená pomocníkom vašej posvätnej Ženy. Chcem hovoriť jej slová, aby ich vaše squaws počuli nielen vo svojom vnútri, ale aj vo svojich ušiach. Keď sa tie dva hlasy spoja, vaše squaws budú najkrajšie aj najsilnejšie dcéry červeného národa. V tom mi Winnetou môže dôverovať. Howgh!“

Tentokrát som aj ja slávnostne zakončil moju reč, aby som jej dodal vážnosti. Winnetou sa na mňa pozrel a z jeho tváre som čítal ľahký zmätok. Možno si uvedomil, že aj v ňom žije prianie, aby apačské ženy boli zdravé, silné a krásne. Aj v ich rukách je budúcnosť kmeňa. Asi chcel niečo povedať, sklonil hlavu – ale tu akoby jeho myšlienky prerezal ostrý nôž.

„Uff, nech sa Šarlí pozrie na tamten krík. Čo tam vidí?“

Kúsok pod nami bol malý ker a na ňom sa večerný vánok niečím jemnúčko pohrával. Chcel som si to pozrieť zblízka, ale Winnetou vystrel ruku, aby ma zastavil.

2. OLD SHATTERHAND: Nová žena

II.diel

Bol som veľmi vďačný mojim červeným priateľom, že mi umožnili zúčastniť sa takejto slávnosti. Prišiel moment, keď súkmeňovci prichádzali k dievčaťu a jej rodičom a dávali jej dary. Pred ich očami sa hromadili ozdobné šperky, nože a iné náčinie, úlovky, kože, pestré šatky. Winnetou kráčal pomaly so svojou sestrou k dievčine. Vtedy som si všimol, že Nšo-či drží v rukách vzácnu prikrývku – dar od náčelníckej rodiny. Cítil som, že by to bolo pekné gesto, keby som neprišiel s prázdnymi rukami. Ale čo som vôbec mohol darovať? Na sebe som mal len moje staré šaty, ktoré niesli stopy mojich nedávnych dobrodružstiev. Keby ma v nich prichytili v niektorom európskom meste, iste by ma hneď zavreli ako tuláka. 

 

V dolných poschodiach puebla ležali naše zememeračské prístroje, ktoré by urobili oslávenkyni asi takú radosť ako vlkovi porcelánová bábika. Bohatstvo, ktorým som oplýval v tejto chvíli bolo všelijaké, len nie materiálne. Možno by som jej mohol dať niečo z toho nehmotného imania, ktoré som si priniesol zo svojej kultúry, môjho sveta. Táto myšlienka sa mi usadila v mysli a nie a nie ju vyhnať.

Kráčal som za Nšo-či, ktorá už sa s milým úsmevom skláňala pri rodine. Prekvapené výrazy na ich tvárach svedčili o tom, že jej dar svojou hodnotou prevyšuje ostatné. Matka pohľadom naznačila dievčaťu, že sa má postaviť a tak prijať dar od náčelníkovej dcéry. To nahralo môjmu zámeru. Keď Nšo-či poodstúpila, aby prerušila nadmerné prejavy vďaky, postavil som sa pred Doolé s tvárou obrátenou k Nšo-či:

„Moja sestra pretlmočí moje slová do reči Apačov?“

Robil som síce v tomto jazyku rýchle pokroky s veľkou pomocou mojej šikovnej učiteľky meskalerského nárečia, ale v takom delikátnom okamihu som nechcel koktať alebo použiť neprimeraný výraz.

Nšo-či prikývla a ja som sa prihovoril indiánskej slečne.

„V mojej ďalekej krajine obdarúvajú muži mladé ženy, akou je teraz moja sestra Doolé, takto: dávajú im milé slová a znaky úcty,“ povedal som a počkal som, kým to náčelníkova dcéra preloží.

Kompliment a džentlmenská zdvorilosť – pomyslel som si – to bol dar, ktorý vždy vyčaril krásny úsmev na tvárach dám a pritom nikdy nevyprázdňoval moju peňaženku. Odhodlal som sa vyskúšať to aj tu, na apačských pláňach.

„Moja sestra má dnes veľký sviatok a jej tvár žiari ako vychádzajúce slnko, ktoré chce začať nový deň so všetkou svojou silou a krásou.“

Pri tých slovách som sa dvorne sklonil, uchopil jej ruku a zľahka si ju pritisol k perám. To, čo sa stalo potom, som nečakal. Otec stál v mihu blesku na nohách a hneď siahol po noži. Matka zamrzla. Winnetou naširoko otvoril oči. To som si stihol všimnúť v jednej sekunde, aby som pochopil, že moje rytierske gesto Indiánov šokovalo.

Dievča stálo okamih v rozpakoch. Kto vie, na čo myslelo? Dal by som za to aj dve fľaše nemeckého piva, aby som pochopil, čo sa prehnalo jej úhľadnou hlavičkou. Trochu sa pousmialo, v očiach jej zahorelo a potom sa opäť zahalilo do predchádzajúceho výrazu tichej bohyne dôstojnosti.

„Úcta, priateľstvo, dobrá Doolé, dobrý biely muž, nie ublížiť, ochrana, priateľstvo,“ drmolil som dokola mescalerské slová, na ktoré som si vedel v tejto chvíli spomenúť. Asi sa mi podarilo ich uchlácholiť, pochopili, že od zaplátaného belocha im naozaj nič nehrozí. Že im dcéru nehodlá zjesť a ani do nej zahryznúť ako do husacieho stehna na hodovej slávnosti.

K večeru hlučné spevy utíchli, aby pokračovali ešte ďalšie tri dni. Ale tanec stále trval. Mladá Doolé bude so svojimi spoločníčkami tancovať celú noc pod dohľadom šamana. Podľa všetkého to vydrží a dokáže svojmu kmeňu, že je dosť silnou na to, aby sa stala plno-hodnotnou ženou. Taká krehká a pritom taká silná! To je tajomstvo než-ného pokolenia, ako vie spojiť tieto protiklady. U Indiánok je táto schopnosť priam očividná. 

Keď sa slnko začalo skláňať k západu, Doolé odišla do rituálneho típí, kde bude tancovať celú noc. Rozhodol som sa, že pre mňa prišiel čas ísť si oddýchnuť. Zodvihol som sa a smeroval som k pueblu. Winnetou, ktorý šiel hneď za mnou trochu zaostal. To prebudilo moju zvedavosť. Otočil sa smerom k rieke, pozrel na mňa a ja som pochopil, že chce, aby som ho nasledoval. Že by ho zaujímalo vysvetlenie môjho prekvapivého správania?

2. OLD SHATTERHAND: Nová žena

1. diel

„Vyšla ranná hviezda, Old Shatterhand nech sleduje, teraz sa to začne,“ upozornil ma Winnetou. Z veľkého posvätného tipí vyšiel slávnostný sprievod. Stan tu Apači vybudovali len včera. Všetci z puebla sa pred ním teraz zhromaždili, aby sa zúčastnili slávnosti Vychádzajúceho slnka, pri ktorej sa z dievčaťa s menom Doolé stane dospievajúca žena.

Ako som sa stal Old Shatterhandom a pokrvným bratom Apačov, o tom sa láskaví čitatelia môžu dozvedieť v knihe Winnetou 1. Po pohnutých dňoch rozlúčky s bielym otcom Klekí-petrom, ktorého zavraždil Rattler, člen našej belošskej výpravy, nadišli pre Apačov pokojné dni. Život sa vrátil do svojich všedných koľají. Moji druhovia Sam Hawkens, Dick Stone a Will Parker využili pohostinnosť Apačov a poriadne si oddýchli.

V týchto dňoch som však ja veru nehlivel na medvedej koži v pueble. Winnetou sa rozhodol, že musím prejsť „indiánskou školou“. Často sme boli preč celé dni. Jazdili sme veľmi ďaleko a cestou som sa musel cvičiť vo všetkom, čo patrilo k poľovačke a k boju. Túlali sme sa po horách a Winnetou ma pritom dôkladne vyučoval, ako sa mám priplaziť k nepriateľovi. Konal so mnou ozajstné „manévre“. Často sa predo mnou skryl a ja som mal za úlohu vyhľadať ho. Pritom sa všemožne snažil zotrieť svoje stopy a ja som sa zase zo všetkých síl namáhal nájsť ich. Neraz sa skrýval v hustom kroví alebo stál vo vode rieky Pecos, zakrytý visiacimi konármi kríkov, a prizeral sa; ako ho hľadám. 

Upozorňoval ma na moje chyby a ukazoval mi, ako sa mám správať, čo mám robiť a čoho sa vystríhať. Bol to naozaj výborný výcvik. Winnetou ma vyučoval s nadšením a ja som sa zas s radosťou učil a obdivoval som svojho učiteľa. Z jeho pier sa nikdy nevykĺzla pochvala, ale ani hana. Bol majstrom po každej stránke, ako si to vyžadoval život Indiánov, a bol aj majstrom vo vyučovaní! Neraz som sa vrátil domov unavený a akoby dolámaný. 

Ale ani potom som sa ešte neoddal odpočinku. Chcel som sa naučiť nárečiam Apačov. Učil som sa v pueble. Tu som mal dvoch učiteľov a jednu učiteľku. Nšo-či ma učila nárečiu Mescalerov, náčelník Inču-čuna nárečiu Llanerov a Winnetou nárečiu Navajov. Sú to príbuzné nárečia a nemajú veľkú slovnú zásobu, preto mi učenie šlo rýchlo. (Karl May, Winnetou1)

Účasť na tomto posvätnom obrade bola tiež súčasťou mojej indiánskej výchovy, ktorú som tu mal nadobudnúť. Winnetou sedel nepohnute, s pohľadom upätým kdesi za obzor. Vôbec sa nezdalo, že by sledoval bujaré dianie pred ním. Zato ja som sa podchvíľou predkláňal a nakláňal, aby som mohol lepšie pozorovať tance a spevy a najmä bubeníkov, ktorí sa do svojho hudobného predstavenia vkladali s celou dušou. Zaváhal som, či tým mojím veľkým záujmom nepripadám Indiánom ako stará zvedavá squaw, ktorá si všade hľadá zámienku, o ktorej by potom mohla klebetiť.

Zažil som u Apačov za krátky čas, ktorý som tu pobýval, pohreb významného člena kmeňa, drsný obrad mučiarenskeho kolu – a to takmer aj na vlastnej koži, uzavretie bratstva a teraz tento jedinečný rituál. Dievča má tvár niečím namaľovanú, či skôr natretú. A dávajú jej piť cez slamku. Cez toho šamana teraz nevidím, čo sa deje.

Môj pokrvný brat obrátil ku mne, s iskričkou v oku a ľahko zodvihnutým kútikom. Akoby vycítil, na čo myslím.

„Old Shatterhandovi sa páčia zvyky Meskalerov?“ opýtal sa.

„Nikdy som ešte také nezažil. Knihy nemôžu dosť dobre opísať to všetko, čo tu teraz ja vidím a počujem!“ odpovedal som fascinovaný dynamickými pohybmi tanečníkov a šamanky. Hlavná hrdinka rituálu práve stála ako socha a všetko akoby smerovalo k nej.

„Vzývajú Ženu v bielom. Je to veľká ochrankyňa Apačov. Naši praotcovia hovorili, že k nám prišla z Bielej Hory, ktorá je pre nás posvätná. Teraz Žena v bielom prehovorila vnútri malej Doolé a bude v nej prebývať a rozprávať k nej stále,“ vysvetľoval mi Winnetou.

Žena v bielom? V myšlienkach som zaletel do mojej vlasti. Obrazy a sochy Božej Matky, ochrankyne môjho národa, boli možno podobné predstave týchto divochov o ich Veľkej žene. Vrúcnosť, s ktorou sa na ňu Indiáni obracali, sa mi zdala blízka vrelosti, s ktorou sa naši dedinčania modlili k Matke Krista. Aj keď prejavy „zbožnosti“ boli také rozdielne! Bolo by možné, že Mária, Matka Pána, sa ujala aj ľudí tohto kraja na Divokom západe? Že keď títo prírodní ľudia sú tiež Božie deti, tak aj oni môžu pokladať Pannu Máriu za svoju Nebeskú matku? Ženu v bielom, ktorá sprevádza každú ženu na jej životnej ceste a je jej oporou a posilou?

„Doolé už nie je dieťa, už je žena,“ prerušil moje myšlienky Winnetou.

Pred očami sa mi vynorili obrazy z našej starej Európy – okázalé plesy, pri ktorých sa uvádzali do spoločnosti mladé dámy vo veľkolepých róbach alebo dedinské krčmičky, kde na zábavu prvýkrát príde mladé dievča v doprovode staršej sestry. Bol som dojatý, keď som videl tieto deti divočiny sláviť dôležitú udalosť mladučkej Apačky s takou oddanosťou, jednoduchosťou a pritom hĺbkou spätou s prírodou a ich duchovnosťou.

Dievča sa správalo ticho, až by som povedal zbožne, akoby nasávalo všetko, čo sa okolo neho dialo a samo k tomu nemala slov. Keď ju oslovovali „Žena v bielom“, zdalo sa, že v nej rastie hrdosť a dôstojnosť. Určite sa dotýkala niečoho, čo ju presahovalo. Stále som v nej videl ešte dieťa a zároveň zrelú ženu aj múdru starenu. Akoby sa tu medzi nami vznášal duch podstaty ženskosti, materstva, ba samotná esencia darovania života. Boli to posvätné chvíle, ale nie škrobené či upäté. Bola to posvätnosť prirodzenosti.

1. DOOLÉ: Nové šaty

III. diel

Práca na obleku pre bledú tvár pokračovala dobre. Pod vedením zručnej Bindyie sme rýchlo postupovali. Teraz sme pracovali zväčša v pueble u Nšo-či. Winnetou nás niekedy prišiel pozrieť.

Keď vstúpil, tvár som mala hneď vo farbe býčej krvi. Sklonila som hlavu nad výšivku a tvárila sa, že ma nesmierne zaujíma, ako Nšo-či rozpráva bratovi o Old Shatterhandovi:

„Divil sa, keď videl naše ženy vyčiňovať kože, že na to používame mozog zvierat. Povedal, že my Indiáni robíme lepšiu chemiku, ako v jeho vlasti,“ smiala sa Nšo-či.

Neviem, čo je to tá chemika, či ako to má byť, ale skrytým pohľadom som zazrela, že Winnetou sa pousmial. Takto zblízka sa mi ho ešte nikdy doteraz nepodarilo vidieť.

V ten večer som sa k nášmu príbytku v pueble priam vznášala. Vo dverách mi cestu zastal otec.

„Hovoril som s medicimanom. Stanovil tvoj deň premeny. O päť sĺnk. Zajtra idem na lov, aby sme mohli nasýtiť všetkých hostí.“

Moje vnútro zovrelo ako voda v kotlíku.

„O päť sĺnk? Prečo si mi nepovedal, že za ním ideš? Je to môj deň! Prečo som nemohla vedieť...“

„Moja dcéra nech mlčí. Howgh!“

To bol môj otec. Udatný bojovník – preto si ho Inču-čuna zavolal k sebe do puebla. Volal sa Peš-endatseh – Dlhý Nôž, ale podľa mňa sa mal volať Štyri Vlky – bol často prudký a hnevlivý. Matka bola pri ňom vzor sebaovládania pre všetky ženy kmeňa. Ja som ale nebola moja matka. Zaťala som zuby, otočila sa a už som mala za sebou dve podlažia puebla. Utekala som k šamanke. Našla som ju v jej príbytku. Pomaly zdvihla hlavu a pozrela na mňa so slovami:

„Čo privádza moju sestru v takom nepokoji ku mne?“

„Stanovili môj deň! A ani sa ma neopýtali! Pre otca som malé dieťa, ktoré si naloží do košíka a odnesie kedy chce a kam chce!“ vysypala som zo seba.

„Moja sestra má vo svojom vnútri vlčicu! Cerí zuby a vrčí, keď druhí voči nej konajú nespravodlivosť! A to je dobre!“ dodala Jivin-ela spokojne.

„To je dobre?“ pýtala som sa nechápavo a sadla som si k nej.

„Isteže, je to dobre! Vlčica ju chráni. A pomáha jej chrániť to, čo je pre ňu cenné: jej česť, úctu, jej domov, jej deti, keď ich neskôr bude mať.“

„Doolé si ešte pred chvíľkou myslela, že musí svoju vlčicu zabiť,“ hovorila som k nej s dôverou.

„Nie zabiť! Doolé ju musí počúvať! Veď keby slávnosť stanovili počas tvojho posvätného krvácania, to by nebolo správne. Nemôžu deň stanoviť bez teba! Ale moja sestra má v sebe aj laň, ktorá vycíti nebezpečenstvo a vie rýchlo ujsť. Keby moja sestra skočila ako vlk po svojom otcovi a chcela mu prehryznúť krk, nevládala by. Dlhý Nôž je silný udatný bojovník, v sebaobrane by jej ublížil. Doolé musí počúvať aj svoju laň.“

„Ale môj otec nekonal dobre!“

„To, že je tvoj otec veľký muž a má priazeň náčelníka neznamená, že nerobí chyby. Ublížil ti – to vie aj tvoja vlčica aj tvoja laň. Žena v bielom by nechcela, aby žiadny Apač takto nakladal s jej dcérou!“

Počúvala som a ťažko som dýchala. Žena v bielom by to takto nechcela! Ona by to nechcela! Aj ja v sebe počujem tento jej hlas.

„Počuje v sebe moja sestra hlas Ženy v bielom?“ opýtala sa Jivin-ela, akoby vedela na čo myslím.

Nemo som prikývla.

„Nech si moja sestra zapamätá zvuk toho hlasu aj miesto odkiaľ prichádza. Odteraz už Doolé vždy rozozná, keď k nej hovorí. Je to veľké tajomstvo. Howgh!“

Ako inak znelo toto šamankino howgh! Oproti tomu istému slovu, ktoré pred chvíľou na mňa kričal otec.

„Chcem mojej mladej sestre povedať, že má v sebe aj múdru sovu,“ pokračovala Jivin-ela.

„Prišla na dobré miesto, kde jej starosti zostanú skryté v bezpečí!“pri tých slovách sa z môjho oťaženého srdca odkotúľal veľký balvan.

„A ešte mám niečo pre moju sestru.“ Jivin-ela mi podala malý náhrdelník. Nebolo na ňom veľa ozdôb – iba jedna. Skrížené drievka opletené korálikmi. Takýto znak sa čnel aj na hrobe Bieleho otca – Klekí-petru.¹

„Je to znak lásky a odpustenia. Tak ma to náš učil biely učiteľ,“ vysvetľovala.

„Nech sa ním Doolé ozdobí na slávnosť Premeny. Jej život ženy nášho kmeňa bude plodný, keď bude plný lásky a odpustenia.“

S tými slovami mi zavesila krížik na krk.

Cestou domov som ho jednou rukou stále zvierala. V srdci mi rástol nový plán: Mám ešte päť dní. Potrebujem dokončiť dary pre hostí mojej slávnosti. Každý totiž má odísť obdarovaný. Doteraz som robila kožené ozdoby v tvare slnka s pierkami. Urobím aj symboly vlčice a lane a tiež tieto znaky odpustenia a lásky, to bude tiež krásny dar, moje posolstvo. Howgh!

Keď som prišla domov, otec spokojne sedel pri mäse, meskale a kukurici spolu s mojimi bratmi a sestrou. Matka ma pritiahla k sebe a šepkala mi:

„Tvojmu otcovi sa dostalo veľkej cti! Winnetou ho požiadal, aby sa mohol zajtra pridať k jeho loveckej výprave spolu s jeho bielym bratom. Old Shatterhand vraj tak bude môcť preukázať, čo sa od náčelníkovho syna naučil. Je to veľká česť pre našu rodinu. Otec už sa nehnevá. Môžeš ísť jesť s nimi.

Prisadla som si a otec mi hneď podal opečený meskal.

„Ďakujem Winnetou,“ ticho sa ozval motýľ v mojom srdci, „ani nevieš, ako si mi pomohol!“

1. DOOLÉ: Nové šaty 

II. diel

Ešte bolo šero, keď som ráno zliezala z puebla. Vykročila som smerom ku skale, kde sa mám stretnúť s medicimankou. Začula som fŕkanie koní a podupávanie kopýt. Áno, boli tam oni dvaja – Winnetou a bledá tvár, chystali sa na cestu. Keď som prechádzala popri nich, beloch kývol hlavou smerom ku mne, náčelníkov syn sa síce pozrel mojím smerom, ale potom mal oči len pre svojho koňa.

Je to veľký bojovník! Chcela by som im popriať ochranu Veľkého Ducha na ich cestách, ale to deti v našom kmeni nerobia. A ja som bola pre neho ešte stále dieťa.

Prišla som k skale a vyliezla k previsu, ktorý tu vytváral malú jaskynku. Medicimanka tu ešte nebola. Sadla som si teda a otočila tvár k východu.

„Uff,“ vykĺzlo mi z úst. Mala som pred očami celé údolie, ktorého sa začali dotýkať prvé pierka vychádzajúceho slnka. Motýľ v mojom srdci rozpäl krídla, akoby chcel doletieť až k nemu. Zľahka sa vznášal nad stromami, skalami, riekou až k ďalekému obzoru, kde teraz cválali dvaja jazdci. Zrazu zaštrkotali kamienky – medicimanka prichádzala. Čoskoro sa pod skalou ukázala jej tvár. Bola staršia ako moja matka, ale silná a húževnatá. Na začiatku to bolo pre mňa ťažké byť tu s ňou. Bola to pre mňa cudzia žena. V osade, kde sme bývali predtým, bola šamankou otcova sestra. Poznala ma od malička. S ňou by som chcela prejsť slávnosťou premeny...Prečo nemôžu ísť niekedy veci, ako chcem ja? Krídla môjho motýľa zvädli.

„Moja malá sestra je svižná ako slnečné pierko! Chválim ju za to, že prišla tak skoro!“

Previnilo som zažmurkala. Medicimanka z puebla bola vždy veľmi láskavá a trpezlivo ma všetkému učila. Nemohla za to, že sa moja vnútorná jaskyňa života otvorila krátko po tom, čo sme sa presťahovali do puebla. Keď z môjho vnútra vyšlo krvavé znamenie, že život vo mne začína dozrievať, matka ju požiadala, aby sa ujala môjho učenia. Tak to u Meskalerov chodilo vždy. Jivin-Ela – tak sa volala moja učiteľka, mi ukázala toto miesto v skale. Mohla by som chodiť aj do jej príbytku v pueble, ale tu sme mali viac pokoja. Okrem toho, táto jaskyňa je vraj podobná ako moja vnútorná jaskyňa, kde sa odohráva tajomstvo života a smrti. Krv, ktorá zo mňa s okruhom mesiaca vychádza je znamením smrti, ale aj života. Je to kolobeh život-smrť-život. Lebo smrť nemôže trvať večne! Vždy príde nový život. Tak je to v lese aj v rieke, tak je to v horách a na prérii, tak je to aj v mojej vnútornej jaskyni. To hovorila Jivin-Ela, čo znamená: Zem, ktorá dáva život. Dobré meno pre medicimanku.

„Doolé už počula všetko o veľkom dni Premeny. Zostalo to aj v jej srdci?“ začala Jivin-Ela.

Nastražila som uši - dnes to teda asi bude skúška.

„Šamanka Meskalerov sa môže presvedčiť,“ snažila som sa odpovedať spôsobom dospelej.

„Kedy sa začne slávnosť?“

„Pri východe Rannej hviezdy. V posvätnom típí dostane Doolé najprv požehnanie šamana. Posype ju peľom z kvetov na znak priania plodnosti.“ To bola ľahká otázka. Motýľ v mojom srdci pokojne mával krídlami.

„Moju sestru potom čakajú tance a behanie. Kam pobeží?“

„Smerom k východu slnka. Tam bude položený rituálny košík, ktorý mám obehnúť štyrikrát na znak štyroch období života: novorodenec, dieťa, dospievajúca žena a dospelá žena. Potom budem bežať aj do štyroch strán sveta.“

„Prečo budeme mazať tvár mojej mladej sestry kukuričnou kašou a potom bielou hlinou?“

„Kukurica je symbol plodnosti, biela hlina zase znamená posvätnú Ženu v bielom.“

„Áno, Doolé bude na chvíľu pre nás Ženou v bielom. Aká bude jej tvár?“

„Ako zo skaly. Moje ústa budú tiché, ale moje uši otvorené, aby som počula hlas Ženy premeny.“

„A aké bude srdce mojej sestry?“

Chvíľu som zostala ticho. Nadýchla som sa, lebo som sa chcela odvážiť odpovedať veľmi úprimne:

„Moje srdce bude plné radosti ako prúdy Rio Pecos. Bude vzrušené ako pereje na skalách. Doolé vie, že to nemôže dať najavo slovami ani tvárou. Ale chce to ukázať! Svojím tancom plným sily.“ Uff, to bolo možno trúfalé. Pozriem sa medicimanke do očí, alebo radšej nie?

„Moja sestra hovorí dobre! Ona je veľkou nádejou pre celý náš kmeň, zárukou že náš ľud bude žiť, že bude mať synov a dcéry a jeho zvyky pretrvajú.“

S uľahčením som vydýchla.

„A je moja sestra už dosť silná? Vydrží štyri dni tanca, pôstu, málo spánku. Má vytrvalosť?“

„V mojej rodine pracujem každý deň, chodím zbierať meskal na vzdialené miesta, nosím pri tom na chrbte malého bračeka. Moje nohy aj ruky sú silné. Moja nádej, že túto skúšku zvládnem, je veľká.“

„Uff, uff! Dávam svoje slovo, že Doolé je pripravená. Dám svoje slovo aj tvojmu otcovi a matke, aj šamanovi a spolu stanovíme deň veľkej slávnosti. Howgh!“

Motýľ v mojej hrudi sa rozletel po celom mojom tele. Jivin-Ela mi dala svoje slovo!

Potom sme ešte prezreli, v akom stave sú moje šaty na obrad. Korálikové vyšívanie sa jej páčilo, ešte mi odporučila pridať jeden rad strapcov z bielej kože, aby som sa viac podobala na Ženu v bielom. Nšo-či mi snáď dá kúsok z jej koží, aby som si šaty mohla dokončiť.

1. DOOLÉ: Nové šaty

I. diel

„Doolé! Doolé!“

To bol hlas mojej matky.

Volala moje meno.

Dočasné meno, lebo už čoskoro sa zmením a dostanem nové meno. Môj kmeň mi pomôže stretnúť sa s Premieňajúcou ženou, alebo Ženou v bielom - ako ju tiež voláme. Potom bude všetko iné.

„Ideeem!“ zakričala som a rozbehla som sa za matkiným hlasom. Nebežala som, ja som priam letela. Doolé znamená v reči meskalerských Apačov motýľ. Keď som sa narodila vraj som trepotala rukami ako lietajúci kvet – motýľ. Preto som dostala toto meno. Poletovať medzi našimi típí, medzi stromami alebo trsmi agáve – to bol môj život! Môj život podľa mena, ktoré som mala tak rada. Neviem si predstaviť, že po slávnosti Vychádzajúceho slnka už to bude inak.

Bývali sme na piatom podlaží puebla. Moja rodina sem prišla pred pár mesiacmi na pozvanie veľkého náčelníka Inčučunu. Predtým sme žili na prérii pod horami vo wigwamoch. Pueblo bolo oproti tomu pre mňa skalou smútku. Chcela by som ísť späť.

Vošla som do našej miestnosti cez otvor v stene. Svetlo sem vchádzalo len cez dvere, ale tie boli také široké a vysoké, že tu bolo celkom dosť vidno.

„Bola tu stará Bindyia,“ začala matka hneď, ako ma zbadala. „Pýtala sa, či by si prišla pomáhať jej a Nšo-či pri výrobe obleku. Má byť pre tú mladú bielu tvár, čo sa stala bratom nášho Winnetoua.“

Winnetou! Moje srdce sa zatrepotalo ako motýľ. Možno tam príde aj on, keď budeme spolu šiť!

„Pôjdem im pomôcť!“ povedala som a radšej som odvrátila tvár, aby nebolo vidieť, ako som zahorela.

„Je to pre našu rodinu veľká česť, že ťa volá náčelníkova dcéra. Nezabudni na to. A bledá tvár o tom nemá vedieť. Bude to dar od Winnetoua. Takže si daj pozor na jazyk! A radšej choď hneď za Bindiyou. Bude na prvom poschodí, vyberajú kože na oblek.“ Posledné slová ku mne doznievali už zdiaľky, vyletela som totiž z izby a brala zárezy v brvnách medzi podlažiami po dvoch. Niekde som zoskakovala už aj z polovice rebríkov a letela som strmhlav dole.

Boli vnútri na dolnom poschodí, prehrabávali sa obe v kope koží. Zošúverená zhrbená starenka Bindiya aj krásna náčelníkova dcéra. Zľahka sa na mňa usmiala na privítanie.

„Ha'andah! Vyberáme tie najbelšie a najväčšie. Pomôžeš nám preniesť tento zväzok von? Na slnku lepšie uvidíme, ktoré odtiene sa k sebe hodia.“ Hneď ma zapojila do práce.

Vonku nám to išlo rýchlo, Bindyia vždy schválila, čo sme vybrali. Kože boli naozaj pekné, jemne opracované. Možno sa od skúsenej starkej naučím nové veci, ako materiál ešte viac zmäkčiť a zošiť. Na môj veľký deň premeny si totiž aj ja potrebujem ušiť šaty. So strapcami a výšivkami. Pomáha mi pri tom medicimanka aj matka, ale múdrosť veku Bindyie tiež zaváži. Takže som si v mysli hovorila:

„Doolé, maj oči ako orlica.“

Vtom sa nad nami ozval škrek orla. Bolo to tak blízko! Niekto tu počúva moje myšlienky?

Pozrela som hore – na plošine tretieho podlažia stál on – Winnetou! A pozeral sa na mňa!

Nie, pozeral sa na Nšo-či vedľa mňa. Vyzeralo to, že hlas orla mal byť znamenie.

Nšo-či začala zbierať rozložené kusy koží a hovorila:

„Rýchlo ich vezmime dovnútra, Winnetou sa chystá so svojím bielym bratom vyjsť von. Varoval nás. Nechce, aby nás tu pristihol.“

Vnútri sme našu prácu v pokoji dokončili. Moje myšlienky pritom zaleteli na tretie poschodie.

Winnetou je taký...

Je úplne iný ako ostatní naši bojovníci. Tí sú ako vlci – družní, udatní, bystrí, rýchli...

Ale Winnetou je oproti nim ako puma. Má krásne oči, ladné ľahké pohyby, zodvihnutú hlavu ako pán lesa. Na koni sedí ako pevný céder a keď je v plnom cvale, pripomína svištiaceho sokola.

„Doolé, túto kožu berieme, nedávaj ju znova na tú kopu,“doletel ku mne kdesi zdiaľky hlas plný úsmevu.

Rýchlo som sa spamätala a šikovne som zbalila a zodvihla všetko, čo sme vybrali.

„Teraz to môžeme odniesť do príbytku k Nšo-či, Old Shatterhand už je preč a nič neuvidí. Zajtra, keď bude slnko nad skalou puebla, môže prísť Doolé k rieke? Budeme zmäkčovať kože. Na hladkých skalách pri rieke sa nám bude dobre dariť. Bindyia prinesie aj mozgovú pastu na kožu. Ak Doolé ešte potrebuje pastu alebo kožu na svoje šaty, môže si tiež z nej zobrať. Chce moja mladá sestra ešte pracovať s nami?“

„Doolé príde,“ odpovedala som. Viem, že matka by to chcela a aj ja to chcem.

„Zajtra hneď pri východe slnka môj brat s bledou tvárou odchádzajú do hôr učiť sa loviť. Takže pri rieke nás nebudú môcť vidieť,“- dodala so spokojnosťou v hlase Nšo-či.

Motýľovi v mojom srdci zvädli krídla.

O chvíľu sa však znova zatrepotali. S východom slnka mám predsa ísť pod skalný previs na stretnutie s medicimankou. Možno ho cestou zazriem, ako odchádza.

DOOLÉ: Prológ 

 

Tajomné nebezpečenstvo

V kroví niečo zašuchotalo.

Dravec?

Alebo len zatúlaný králik?

Strhla som sa a spozornela. Pritom som sa mimovoľne prudko narovnala a malý braček v košíku na mojom chrbte sa prebudil a rozplakal.

Opatrne ale rýchlo som košík zložila na zem.

Rozhliadla som sa. Bola som na okraji poľa, ďaleko od ostatných. Vždy som chodila pracovaťdo najvdzialenjších kútov, aby som mala väčšiu námahu. Pred blížiacou sa veľkou skúškou potrebujem nabrať silu ako vytrvalý mustang.

Nad kríkom pri poli sa vznášal roj mušiek. Niekto alebo niečo tam určite je. Možno sa deti z našej osady hrajú na plíženie. Apači sa v tom zvyknú cvičiť už od malička.

Šuchot sa pomaly vzďaľoval.

Spoza opasku som vytiahla dýku a vrhla sa merom ku krovinám.

Nič!

Iba zležaná tráva a polámané vetvičky.

Stopa pokračovala hlbšie do húštia odkiaľ sa teraz ozýval ustupujúci šuchot. Skokmi som napredovala na zvukom. Občas sa pomedzi halúzky mihlo čosi tmavé. Viac som nevidela. Akoby sa to predomnou dokonale krylo. Využívalo každý hrbol terénu, či vetvy, aby to zostalo utajené pred mojimi očami..

A potom nastalo ticho. Nemá to cenu ďalej sa tu túlať. Je to preč, tak nám už nič nehrozí. So zvesenou hlavou som sa vracala späť.

Utíšila som bračeka a naložila si ho znova v košíku na plecia. Už bol aj tak čas pobrať sa domov.

Matka ma už bude zháňať.

O mojom dobrodružstve pred ňou radšej pomlčím. Veď sa vlastne nič nestalo...