3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VII. diel

Zablyslo sa – teraz už dosť blízko. V tábore už aj predtým vládol čulý ruch v očakávaní dažďa, ale teraz akoby všetci boli nabití elektrinou.

„O chvíľu priletí aj hromový vták. To je náš čas!“ ticho mi oznámil Winnetou.

Teda za dunenia hromu sa presunieme bližšie do tábora. Hrmenie na seba nedalo dlho čakať, bol to pre mňa znak, že ohnisko búrky je už blízko. To sme však už s mojím priateľom bežali – prikrčení a krytí bezpečnou temnotou, ktorá nastala po blesku. Naše kroky zanikli v hromovom burácaní, počas ktorého sa nám podarilo priblížiť k okrajovým stanom. Tu sme sa zastavili a kontrolovali situáciu. Nakoľko sme to mali vo výhľade, obyvatelia zaliezli dovnútra svojich típí. 

„Pobežíme k stanu dievčaťa hneď za svetelným vtákom! K zadnej stene!“ pošepkal mi Winnetou.

Vyčkali sme teda na ďalší blesk a keď obloha opäť potemnela, ticho sme sa šuchli až k stanu. Winnetou mi pokynul rukou doprava. Mal som dávať pozor na mladíka, ktorý zatiaľ nepohnute sedel pred stanom. Očividne strážil svoju „kvetinu prérie“. Dalo sa čakať, že tam takto zostane, kým sa nerozprší. Kôň sa s blížiacou sa búrkou plašil a funel. Dúfal som, že moja blízkosť ho nerozruší viac, ako hromy a blesky.

Zahrmelo. V tom hluku nebolo počuť, ako môj spoločník tomahavkom a nožom vyrába otvor v stanovej stene. Kým hrom ešte dunel, priskočil ku mne, jemne ma chytil po krk a zašepkal mi do ucha svoje meno. Rozumel som tomu tak, že teraz vstúpi do stanu a týmto spôsobom sa prihovorí dievčaťu, s tým, že rukou na hrdle zabráni, aby v prekvapení vydala nejaký zvuk. 

Možno už spozorovala dieru v stane, ale možno už odpočívala a teda nič nezbadala. Za ďalšieho dunenia hromu sa Winnetou vplazil dovnútra a o pár sekúnd už vychádzal von aj s dievčaťom. Ešte sa zastavil, aby mi povedal:

„Môj brat sa postará o stráže, aby príliš nepremokli. Aj o bojovníka pred stanom. Stretneme sa pri koňoch. Nečakal na moje otázky a spolu s Doolé zmizli v temnote.“

Postarať sa o stráže? Aký humánny bol môj indiánsky brat! V pľušti, čo príde, by som nenechal vonku ani nepriateľovho psa. A Jicarillovia boli navyše naši súkmeňovci – Apači! Nie sme tu predsa na vojnovej výprave, ale na romantickej avantúre s mierne komickým podtónom typu: kto z koho! Takže prinesiem milých strážnikov sem do stanu – asi tak to myslel Winnetou.

Ale najprv – kým som to stihol domyslieť, opäť sa zablyslo a zároveň zahrmelo a ako na pokyn sa spustil mohutný lejak. Mladík sa začal súkať do stanu. To bola pre mňa výzva, ísť mu naproti z druhej strany cez dieru, ktorú spravil Winnetou. Práve som vošiel, keď polohlasne vyslovil meno svojej vyvolenej. Pristúpil som k nemu a na uvítanie som ho pohladil svojou päsťou. V „sladkom opojení lásky“ padol k mojim nohám. 

Predtým ešte stihol vydať prekvapený výkrik – v tme asi moja silueta nepripomínala útle obrysy jeho milej. Nemusel som si však robiť obavy, že by ho niekto začul. Dážď usilovne klopotal na kožu wigwamu a spôsoboval hluk, v ktorom sa strácali ostatné hlasy ako kvapka v mori.

Kým sa mladík spamätá, mám nejaký čas, ale treba konať rýchlo. Zviažem ho, až keď prinesiem stráže. Tie by sa pod prúdmi vody mohli prebrať a nejakým spôsobom predsa len vyvolať poplach. A to by sme si teraz nepriali. Blesky a hromy mi opäť pomohli rýchlo sa dostať k strážam. Jedného som si prehodil cez plece, druhého zobral pod rameno a dotiahol oboch až k stanu. Pretlačil som ich doň a tu mi v hlave skrsol nápad. 

Čo s mladým zaľúbencom? Winnetou predsa spomínal, že by s ním rád hovoril. A pred típí stojí kôň! Viac mi nebolo treba – o chvíľu som už chlácholil koňa tým, že som mu do uší šepkal apačské slová.

Uveril mi a nechal sa odviesť – s Indiánom na chrbte. Visel tam bezmocne ako vrece šrotu. Ako som ho nakladal, uvedomil som si, že je to pekne urastený muž, určite o hlavu vyšší ako ja. 

Ťahal som koňa za sebou cez miesta, kde sme odstránili stráže a spoliehal som sa na to, že aj ostatní na hliadke sa utiahli pod stany. Veď kto by len mohol ohroziť tábor za takého psieho počasia! Až keď som bol v bezpečnej vzdialenosti od tábora, začal som zvažovať následky môjho husárskeho kúsku – únosu ženícha. Bol som v očakávaní, čo na to povie môj brat a učiteľ.