3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VIII.diel

Na miesto, kde sme odstavili kone, som prišiel mokrý až na kosť. Winnetou s Doolé pri mojom príchode hneď vyskočili do sediel. Nepadla žiadna otázka, nezaznelo žiadne prekvapenie, keď som sa objavil s ďalším koňom a navyše ešte aj naloženým. Winnetou nás viedol smerom k rieke.

Chvíľu sme cválali popri nej po prúde a potom sme vošli do vody. Pravdepodobne tu bol brod, lebo hladina siahala koňom len po bruchá. Že by Winnetou našiel toto miesto počas obhliadky okolia, kým som spal? Nemal som čas riešiť takéto otázky, lebo sme sa zase pustili do rýchleho poklusu. Cválať sa v blate príliš nedalo, ale aj tak sme išli tak rýchlo, ako to len bolo možné. Búrka sa vzďaľovala na východ a dážď slabol.

Nevidel som na krok pred sebou, veril som len inštinktu môjho koňa, že nasleduje tých, čo idú pred ním. Ako sa dokázal orientovať Winnetou, to zostalo pre mňa záhadou. Raz mi to vysvetľoval slovami, že to pre neho znamená ako keď my – bledé tváre chodíme po svojom dome po tme. Náš príbytok poznáme tak dokonale, že nepotrebujeme svetlo, ideme jednoducho spamäti. Pre neho – syna divočiny – je príroda jeho domom, v ktorom nepotrebuje osvetlenie, aby našiel svoju cestu.

Svoje vysvetlenie vtedy zakončil slovami:

„Môj brat si tiež čoskoro osvojí tento dar, ktorý dopraje dobrý Veľký Duch všetkým svojim deťom!“ A povedal to veľmi presvedčivo.

Mohol som len dúfať, že sa môj neomylný učiteľ nemýli ani tento krát. Nateraz som mohol s istotou povedať, že ešte som týmto darom neoplýval. Ale hoci som sa nevedel orientovať, necítil som obavy a nepodliehal som zmätku. Bol som plný dôvery v schopnosti môjho pokrvného brata. Snáď to môžem považovať za sľubný začiatok mojej westmanskej kariéry.

Po niekoľkých hodinách cesty sa dážď utíšil. Pomedzi mraky presvital kúsok mesiaca, sem-tam zažiarila nejaká hviezda. V ich slabučkom svite som viac vytušil ako zbadal, že po pravici sa nám dvíhajú skalnaté vŕšky a jednom momente som pocítil, že môj kôň stúpa do kopca.

Zastavili sme, niečo zašuchotalo a zrazu som nejasne uvidel Winnetua vo svetle sliepňajúcej pochodne, ktorú napochytre zimprovizoval z akejsi vetvy. Stáli sme pod skalným previsom, za ktorým sa černel vchod do veľkej skalnej pukliny. Odtiaľ asi môj spoločník priniesol suchú haluz.

Pristúpil ku mne a polohlasne mi povedal:

„Nech sa môj brat postará o dievča. Tu v jaskyni naľavo je príjemné miesto na nocovanie. Nech jej Old Shatterhand povie slová gentlemana, ktoré potešia a upokoja mladú squaw. Winnetou sa snažil byť k nej gentlemanom, ale ona sa stále chvela, akoby sa ho bála. Keď bude môj brat hotový, nech príde za mnou tamto pod skalu, vypočujeme spoločne nášho zajatca.“ Podal mi do rúk fakľu a pobral sa odväzovať mladíka z koňa.

Prišiel som k Doolé a odviedol ju dovnútra. Našli sme miesto bezpečné pred dažďom a vetrom, ale aj blízko vchodu. Pomohol som jej pripraviť lôžko, prikrývky sa použiť nedali, kvapkala z nich voda.

Zato tu bolo dosť lístia a konárov, akoby bola jaskyňa na takéto situácie vybavená. Dievča sa správalo pokojne a samostatne, vôbec som z nej nemal dojem ustráchanej slečny. Nechápal som, aký problém mohol mať s ňou Winnetou.

Našiel som aj vyhasnuté ohnisko aj drevo pripravené na zapálenie. Na skaly okolo ohňa sme rozložili prikrývky a ostatné mokré veci, aby sa tu sušili. Videl som, že tu už nie som potrebný, tak som sa vzdialil, celý zvedavý, čo sa dozvieme od nášho indiánskeho Rómea.