4. DOOLÉ: Rozhodnutie
I. diel
Zase tá tvár!
Zjazvená tvár nado mnou!
Začala som precitať. Najprv som
nechcela otvoriť oči. Chcela som ešte chvíľu zostať v tom sne.
Ešte chvíľu podržať v dlani trepotajúceho sa motýľa. Bola to
naozaj pravda, že Winnetou prišiel pre mňa?
Keď ma prekvapil v
jicarillskom stane, úplne som sa roztriasla. Vždy, keď ma potom
oslovil, som sa chvela. Skutočne tam prišiel kvôli mne? Malo to
znamenať, že... Nadýchla som sa. Na dokončenie tej myšlienky som
potrebovala odvahu orlice.
Mám si to vysvetliť tak, že ma
chce odviesť domov a do svojho príbytku? Blažene som sa natiahla
na lôžku a pomaly otvorila oči.
A vtedy som znova zbadala tú
tvár.
Čo to má znamenať! Môj únosca
je tu zase so mnou? Tak blízko mňa?
A pozerá sa tak previnilo a
láskavo. Ako to robí, že aj keď jeho líce aj oko sú znetvorené,
jeho pohľad mi pripomína priateľské oči našich mustangov?
V mojom vnútri akoby všetko
vykopalo vojnovú sekeru. Vlčica, laň, sova aj orlica tancovali
divoký bojový tanec. V zmätku som sa otočila tvárou k skalnej
stene. Čo to má všetko znamenať?
„Moja sestra je ešte unavená?
Chce odpočívať?“ pýtal sa ma starostlivo.
„Kde je Winnetou a Old
Shatterhand?“ spýtala som sa cez zuby.
„Moji bratia skoro ráno
zbadali na oblohe krúžiť orla. Niekde tu nablízku musí mať
hniezdo. Išli ho vypátrať, lebo Old Shatterhand potrebuje pierka
na svoju novú fajku.“
To som vedela, tú fajku mu
spravila Nšo-či. Pierka na nej ešte neboli, to už si mal dokončiť
sám vlastník. Ale povedal „moji bratia"! Ako to „moji
bratia"? Vlčica vo mne zúrila.
Zostali sme pár okamihov v
tichu.
„Keď bude moja sestra chcieť,
nech za mnou príde von. Mám jej niečo povedať. Aj Winnetou sa
prihovára, aby ma vypočula.“ dodal tichším hlasom, postavil sa
a odišiel.
Pretočila som sa na chrbát a
uprela oči do skalného stropu. Zmätok v mojej duši
pokračoval.
Chce mi niečo povedať, niečo,
čo neviem a mala by som sa dozvedieť. To by mohlo pomôcť utíšiť
vojnu v mojom vnútri.
Vyšla som z Deravej skaly. Tak
sme v našom pueble volali túto jaskyňu. Ležala na území našich
lovísk, blízko pri hraniciach s Jicarillmi a bola zariadená
tak, aby sa sem mohli lovci utiahnuť za zlého počasia. Na Čierneho
Vlka – svoje meno mi povedal ešte cestou do osady – som ani
nepozrela. Vybrala som sa do lesíka pri potôčku – prítoku Rio
Pecos, ktorý tiekol poniže jaskyne.
Trochu som sa o seba postarala,
zaplietla si vlasy a vybrala som sa k ohnisku, kde ma už čakal
Vlk. Na kameni vedľa neho ležali kukuričné placky. Ukázal na ne
rukou. Vzala som si – zdalo sa mi, akoby boli od mojej matky. Známa
príjemná chuť mi dodala pokoj. Sedela som, dívala sa do diaľky k
rieke a vnímala kúsok domova v mojich ústach. Pri ohni ležala
prérijná morka a zajac. Kým som spala, boli muži už na love.
„Winnetou prosí svoju sestru,
aby ma vypočula,“ začal znova, akoby vedel, že to meno je
dverami do stanu môjho srdca.
Presunula som sa tak, aby som na
neho dobre videla a odvážne som sa mu pozrela do očí. Oprela som
sa o skalu. Bola som pripravená počúvať. Pochopil. Rozprával mi
príbeh svojho otca a matky, aj ako prišiel k svojej jazve. Hovoril
jednoducho, jicarillské nárečie bolo pre mňa dosť zrozumiteľné.
Potom prešiel k tomu, ako ma uniesol. Vlčica v mojom vnútri
zúrila. Vrčala. Opakovala som si slová našej šamanky: Tak je to
dobré! Vlčica chráni môj život, moju česť.
Laň chcela od neho utiecť preč.
Prečo by som mala byť s niekým, kto ma pridusí, odnesie od mojej
rodiny a zavrie do stanu. Jivin-Ela by bola rada, že chcem utiecť
od niekoho, kto mi ublížil. Utiecť, ale kam? Kde by ma zaviedla
múdra sova, ktorá vo mne prebýva? Tu nemám blízko nikoho.
Tu nemám... Predsa som si na
niekoho spomenula! Hlas Ženy v bielom.
Zatvorila som oči a vstúpila do
svojej vnútornej jaskyne. Zrazu som sa cítila v bezpečí. Som len
tu a teraz. Ja a ona. Žiadny nátlak.
Čo chce vlastne odo mňa tento
mladík? Teraz nerozpráva, je ticho. To je môj čas dozvedieť sa
to.
„Prečo mňa?“
„Videl som ťa na vašich
meskalových poliach. Videl som, ako sa staráš malého brata.
Pozoroval som ťa v tábore, aj pri tanci. Vstúpila si do stanu,
ktorý mám tu vnútri – pritom ukázal na svoju hruď – a
zostala tam bývať. Teraz chcem, aby si vstúpila so mnou aj do
môjho stanu z bizónej kože,“ ukázal rukou do povetria, aby
som pochopila, že teraz myslí stan skutočný.
„Moja sestra si vytrpela
bolesť, ktorú som jej spôsobil. Moje vnútro tiež trpelo bolesťou
spolu s ňou. Už nikdy jej ju nespôsobím. Moja sestra sa môže
pre mňa rozhodnúť sama. Tak si to prial aj Winnetou.“
Otriasla som sa. Znova to meno!
Teda praje si to. Neuniesol ma pre seba, to je číre ako voda v
studni nášho puebla. Motýlie krídla ovisli žiaľom. Schúlila
som sa do klbka a nechala ten smútok odletieť. Keď som zodvihla
oči, Čierny vlk ma napäto pozoroval. Postavil sa a pood-išiel
na druhú stranu ohniska. Môj motýľ mal teraz pri ňom dosť
miesta na lietanie. Vlčica ticho sedela. Unikajúca laň sa
zastavila. Sova zatvorila oči v zamyslení. A čo Žena v bielom?
Pýtala sa ma, ktorý bojovník
bol ku mne – okrem toho únosu – taký starostlivý, láskavý a
úctivý. V pueble som nepoznala nikoho, kto by mal taký priateľský
pohľad a také telo silného vytrvalého mustanga. Jeho príbeh bol
príbeh súcitu, bolesti a hľadania svojho wigwamu. V jeho
hlave sídli orol, ktorý veľa videl a zažil. Winnetou mu verí.
Vyfajčil s ním kalumet priateľstva a volá ho k sebe do
puebla.
Čierny Vlk prerušil moje ticho:
„Ak moja sestra pozná
odpustenie, bude to pre mňa veľký dar, ak mi ho dá.“
„Čo ty vieš o odpustení?“
mimovoľne som siahla na krížik, ktorý som nosila na krku od
svojej slávnosti.
„Winnetou mi ráno rozprával o
meskalerskom Bielom Otcovi. Čierny Vlk chce začať znova. Znova si
získať svoju sestru – nie únosom, ale priateľstvom a pokojom.
Chcem začať nový život medzi meskalerskými bratmi, ak ho prijmú.
Winnetou mu dal svoje slovo. A ja som mu dal svoje tiež. Howgh!
Dohovoril som.“
Ale potom predsa ešte niečo
dodal slabším hlasom:
„Shil nzhoo!“
V mojom vnútri do tmavej noci
zasvietila ranná hviezda. Tma začala rednúť a pred mojimi
vnútornými očami vychádzalo slnko, rozprestieralo svoje pierka a
rozohrievalo moje vnútro svojím teplom.
Vstala som. Pozrela som sa na
neho. Opäť ku mne poslal ten pohľad mustanga.
Vykročila som smerom ku koňom.
Uchopila som za uzdu toho jeho a vzala ho k potoku. Ako pil,
hladila som ho po hrive. Slnko v mojom vnútri sa rozžiarilo.
Svietilo, akoby už nikdy nemalo zhasnúť. Spomenula som si na moje
zážitky tajomného nebezpečenstva v kríkoch pri poli. Konečne
som pochopila, že tam vtedy nestriehol vyhladovaný dravec, ale
mladý Indián s veľkým snom o láske a domove.
Keď mal kôň dosť, priviedla
som ho späť. Čierny Vlk ešte stále stál akoby v kŕči, ale
zrazu sa otočil smerom k skalám a vyrazil zo seba mocným hlasom
škrek orla. Odpovedala mu ozvena. Dvojnásobná.
Takže to nebola ozvena, ale
dohodnuté znamenie. Winnetou s Old Shatterhandom už vedia, aké je
moje rozhodnutie.
Jeho tvár bola teraz slávnostná,
ale pohyby pokojné, plné sebaovládania. Rozdúchal oheň a začal
ošklbávať morku. Zajac už mal kožu stiahnutú, tak som sa
poobzerala po okolí, aby som pohľadala nejaké korienky a bylinky
na ochutenie jedla. My meskalerské ženy sme v tomto výnimočné.
Poznáme veľa druhov plodín, ktoré sa dajú jesť a ktoré
osviežia ústa, aj keď je málo vody. Našla som aj meskal. „Meskal
je život,“ učila ma moja matka. Bolo to pre mňa dobré znamenie,
že pri našom prvom spoločnom jedle budeme mať aj srdce tejto
plodiny, podľa ktorej má náš kmeň meno.
Keď som sa vrátila k ohňu,
bolo už všetko pripravené na pečenie. Čierny Vlk vyzeral, ako by
sa chystal odísť. Obrátil sa na mňa slovami:
„Dilhil Bacho bude teraz
strážiť tábor, kým sa nevrátia moji bratia.“
Vyliezol na Deravú skalu, aby
mal dobrý výhľad. Neviem, pred kým vlastne strážil náš tábor,
lebo zakaždým, keď som na neho pozrela, upieral svoje oči na mňa.
„Shil nzhoo!“ - znamená v jednom z apačských nárečí: „Ľúbim Ťa!"
OdpovedaťOdstrániť