4. DOOLÉ: Rozhodnutie

II. diel - finále príbehu

Netrvalo dlho a Winnetou s Old Shatterhandom sa vrátili. Žiarili spokojnosťou, niesli orlie perá a otáčali hlavy smerom k ohňu, z ktorého sa šírila vôňa mäsa a meskalu.

Jedli sme mlčky.

Až v jednom momente Winnetou pozrel na belocha a hlasno povedal:

„Slnko ešte nie je vysoko, nemusíme sa ponáhľať do puebla.“

Rovnako hlasno začal Shatterhand odpovedať:

„Môj brat nechce jazdiť za poludňajšej horúčavy, počkáme na...“

Nedohovoril, lebo počas jeho slov Winnetou vyskočil ako panter a vrhol sa štyrmi rýchlymi skokmi medzi kríky. O chvíľu odtiaľ vychádzal s priduseným Indiánom pod krkom.

„Uff! To je Yudhisthir – najlepší stopár z našej osady! Winnetou nech ušetrí jeho život.“ vzrušeným hlasom sa ozval Čierny Vlk.

„Musí byť naozaj dobrý stopár, keď nás tu našiel,“ ocenil ho Old Shatterhand, ktorý už bol pri Winnetouovi a pomáhal mu dovliecť Jicarilla k ohňu. Dali mu napiť sa trochu vody. Rýchlo sa spamätával.

„Môj brat nech si prisadne a povie nám, čo ho k nám privádza,“ pokojne ho vyzval Winnetou, akoby sme sedeli v jeho príbytku v pueble.

„V tábore zmizli stráže. Kôň Čierneho Vlka nebol pred stanom ani medzi ostatnými mustangami. V stane sme našli stráže,“ vecne zhrnul udalosti Yudhisthir.

„Dážď zotrel všetky stopy. Preto sme hľadali vnútorným zrakom. Vedeli sme, že dievča je z meskalerského puebla, tak som sa vybral tým smerom. Poznám tento úkryt, ktorý Meskalerovia volajú Deravá skala. Pred chvíľou som zazrel čerstvé stopy lovcov a tak som sa priplížil sem. Winnetou má orlie oko, ktoré ma videlo za krovím. Čo spraví teraz s dievčaťom a s Čiernym Vlkom?“

„S mojím bratom Čiernym Vlkom som vyfajčil kalumet priateľstva a pozval som ho nášho tábora. Yudhisthir odovzdá vo svojej osade pozdrav a odkaz Winnetoua, jeho bieleho pokrvného brata Old Shatterhanda a Čierneho Vlka. Howgh!“

Dohodnuté, viac sa nemali o čom baviť. Jicarill sa svižným krokom vzdialil.

„Ušetril nám cestu a vysvetľovanie. To bola milá návšteva od našich bratov Jicarillov,“ usmieval sa Old Shatterhand.

Keď sme balili tábor a nakladali veci na kone, pristúpil ku mne Winnetou.

„Moja sestra Doolé môže venovať svojmu bratovi na chvíľu svoj pohľad a svoje uši?“

Čo mi asi môže chcieť povedať? A asi si nestihol všimnúť, že po obrade Premeny už nie som dayden Doolé!

„Winnetou nepozná moje nové meno, inak by ma nenazval Doolé. Šaman ma na záver slávnosti pomenoval Pierko Rannej Hviezdy.“

Prehltol na prádzno. Ale hneď pokračoval:

„Moja sestra Pierko Rannej Hviezdy urobila dobré rozhodnutie. Pre seba aj pre náš kmeň. Winnetou sa jej chce poďakovať. Ashoge! Ďakujem ti!“

Kým som sa stihla spamätať, uchopil moju ruku a zodvihol ju k svojim perám.

Presne ako vtedy Old Shatterhand. Neviem, čo sa s nimi porobilo... Pripomínalo mi to moju kobylu Kusumu, keď jej prinesiem kukuricu. Vždy mi takto pritláčala svoje mäsité pery na ruku – ale na dlaň, nie takto ako oni.

 Vnútri som sa zase smiala, ako pred pár dňami na slávnosti. Moja tvár však zostala nepohnutá ako skala. Zato Old Shatterhand sa otočil k svojmu mustangovi a začal kašľať s rukou na ústach.

Vydali sme sa na cestu. Po niekoľkých hodinách jazdy som začala rozpoznávať krajinu ležiacu v blízkosti nášho puebla. Vpredu cválali Winnetou a Old Shatterhand, my dvaja za nimi. Keď sme sa priblížili k našim poliam, Winnetou sa otočil a zakýval na nás rukou. Spolu so jeho bielym bratom popchli kone a vyrazili tryskom smerom k pueblu.

Môj spolujazdec sa obrátil ku mne s vystretou rukou. Pochopila som.

Chcel by do tábora prísť tak, aby bolo každému jasné, že sa vracia ako víťaz. 

Nechala som svojho mustanga priblížiť sa k nemu a hop – Vlk ma uchopil a pritiahol na svojho koňa. Sedela som pred ním a opierala sa o jeho rozložitú hruď. Cítila som v sebe pokojné vlny Rio Pecos, ako plynú stále ďalej a ďalej, až sa niekde za horským masívom spoja s Rio Grande.

Pomalým tempom sme sa blížili. Už som začala rozoznávať jednotlivé stupne puebla. Na piatom vyšlo na plošinu zopár ľudí.

Zamávala som im na pozdrav.