Karl May a jeho alegorické korene v symbolizme
Text
obsahuje spoilery z knihy Winnetou IV – posledné tajomstvo
Winnetoua
Karl
May je pre mňa viac ako detský spisovateľ dobrodružnej
literatúry. S týmto presvedčením žijem už pár rokov, v ktorých
som sa viac ponorila do jeho tvorby. Je super, že v českom aj
slovenskom vzdelávacom systéme sa tínedžeri stretnú v škole s
úryvkami z diel tohto obľúbeného spisovateľa. Tomu som veľmi
rada, lebo za mojich mladých čias to tak nebolo. Ale zaškatuľkovať
tohto umelca len do mládežníckych poličiek – to je podľa mňa
nedostačujúce.
V
tomto mojom blogovom texte sa chcem zamerať na obdobie symbolizmu v
Mayovom diele, konkrétne na jeho vzťah k výtvarnému umeniu na
začiatku 20. storočia.
Prekvapenie v uliciach Prahy
Prekvapenie v uliciach Prahy
A
teraz si dovolím na chvíľu zameniť esejistický tón za
cestopisný. Udalosti, ktoré ma dnes priviedli k písaniu, sú totiž
dosť epické. Dej sa odohráva na známej Pařížkej ulici v Prahe
pri Staronovej synagóge. Naša skupinka nadšencov výtvarného
umenia tadiaľ práve prechádza pod vedením sochára a pedagóga
Pavla Karousa, autora fenomenálneho projektu Vetřelci a volavky. Pavel je skvelým sprievodcom po výtvarných dielach, ktoré
v centre hlavného mesta zanechalo 20. storočie. Našu pozornosť
upúta nadživotne veľká socha, ktorá je paradoxne neuveriteľne
dynamická a zároveň meditatívne relaxačná. Znalci už vedia, že
hovorím o Mojžišovi, ktorého stvárnil František Bílek. „Ako
iste vidíte, je to symbolistické dielo,“ približuje nám jeho
dejiny náš sprievodca.
A
tu som na sochu zaostrila ešte viac. „Jasne, veď to má svaly
vypracované podobne ako Schneiderov Winnetou! A tiež také mohutne
stavané telo,“ prebúdza sa vo mne moja diagnóza vidieť všade,
kde sa len dá, prepoje na Karla Maya. Samozrejme sa nezdržím a
komentujem to aj nahlas. Vedľa mňa práve kráčal kamarát Michal
a neprozreteľne sa spýtal, ako môže Karl May súvisieť so
symbolizmom. :-P Nevedel, čo bude nasledovať! Pre mňa to bol jasný signál spustiť výklad
poslednom období tvorby môjho knižného favorita, o jeho boji za
slobodu Číny, o knihe a Pokoj na zemi(1904), o jedinečnom
priateľstve so symbolistom Sašom Schneiderom, náklonnosti k zenu,
k jeho nadkofesijnému vyznaniu, ktoré spájalo to najkrajšie z
kresťanstva a orientálnych náboženstiev, o obraze Winnetoua,
ktorý tvorí kulminujúci bod knihy Posledné tajomstvo... Zastavila
som sa až niekde za Staromestským námestím a bez mučenia
priznávam, že si nepamätám, či Mišo išiel celý ten čas pri
mne. :-) Nechala som sa jednoducho uniesť. Ale nie, teraz si
spomínam, že môj kolega bol - ako vždy - veľmi pozorným
poslucháčom a priebežne mi dával aj podotázky. A to si vážne
veľmi cením! (Mišovu umeleckú tvorbu si môžte pozrieť tu.)
Symbolisti Bílek, Schneider, May
Po
návrate domov som si do podrobností pregooglila Františka Bílka
aj jeho Mojžiša. A našla som nečakané prepojenia s Mayovým
umeleckým životom. Nie akože také, že by sa stretli. Po tom som
ani nepátrala. Skôr som postrehla vnútorné súvislosti medzi nimi
ako symbolistickými umelcami.
Takže
pripájam zopár faktov a aspektov: Bílkov Mojžiš vznikol v
roku 1905. Schneiderov Winnetou iba rok predtým, v 1904. Takže
nečudo, že keď sú si blízki takto vekovo a vytvorili ich umelci
toho istého smeru, že majú podobné znaky, najmä tú „objemovú
plnosť“ a tiež plnosť myšlienkovú: sú viac ako postava, ktorú
zobrazujú! Sú metaforou významných ľudských hodnôt. Okrem
mužnej krásy ich spája sila charakteru a silný dosah, ktorý mali
na životy ostatných ľudí a taktiež široký záber „publika“,
ktoré ich príklad oslovil.
Pridávam
ďalší rok a ďalšie dielo: 1910, keď vyšlo prvé vydanie knihy
Posledné tajomstvo Winnetoua. Román má typické prvky dovtedajších
Mayových diel – dobrodružnosť, určitú dávky fantasy a k tomu
všetkému sa teraz pridáva aj symbolistické stvárnenie hlavných
postáv celoživotnej spisovateľovej tvorby. Myslím tým
predovšetkým na Winnetoua a Maru Durimeh; a keby som to chcela
dotiahnuť až do extrému – tak aj hlavného zlosyna Santera. Kým
veľký náčelník a tajomná starena sú stelesnením toho
najvznešenejšieho, čo ľudská duša môže zažiť, Santerovci
nesú znaky dôsledkov života zasvätenému chamtivosti a egoizmu:
zúfalstvo a stratu zmyslu.
Symbolizmus v poslednom dieli Winnetoua
Pozrime
sa aj na niektoré ďalšie špecifické prvky Mayovho symbolizmu v
IV. diele Winnetoua. Všetko, to čo máme na mayovkách najradšej,
v tejto knihe dosiahne svoje zavŕšenie: tajné odpočúvanie
nepriateľa, podzemné chodby, západné a východné
dobrodružstvá... ale predovšetkým Winnetouov odkaz svetu a
žiarivá podmanivá krása jeho osobnosti.
Tajné
prikrádanie sa k nepriateľovi bolo často hlavným žolíkom Old
Shatterhanda – vďaka takto získaným informáciám mal vždy
navrch a vedel vymyslieť skvelé plány, ako zvíťaziť. V tomto
dieli príbehu sa opakuje špeciálny princíp odpočúvania
„Diablovo ucho“, ktoré sa napokon stane aj obojstrannou
komunikáciou, nielen odpočúvaním, ale dôležitým mierotvorným
prvkom. Takže takto sa od útočnej zbrane odpočúvanie posunulo
k nástroju pokoja a priateľstva!
Podzemné
chodby figurujú v mnohých mayovkách ako kľúčový element
vyriešenia náročnej situácie. O tom som už raz veľmi podrobne
písala tu. Vo Winnetouovi IV. jaskyňa
opäť prepája dôležité miesta príbehu, tajne sa dá ňou
presunúť na strategické pozície – ako to klasicky poznáme v
mayovkách. A aby to malo v sebe ten vrcholiaci mega-element, jaskyňa
má obrovské rozmery, ak si dobre pamätám, zástupy bojovníkov
tam pochodujú celé kilometre. V závere príbehu prichádza k
typickému mayovskému zavŕšeniu: k zničeniu, záhube starého a
nepriateľského, aby na povrchu zostalo len to dobré a víťazné.
Dôslední
čitatelia Karla Maya vedia, že jeho dobrodružstvá majú hlavné
geografické body v Amerike a v Oriente. Občas sa jednotlivé
svety aj prelínajú, napr. keď Winnetou navštívi Afriku alebo keď
jedného hrdinu z Říše Strieborného leva čitatelia prvýkrát
stretávajú na Divokom západe. Hlavným spojivom príbehov však
zostáva slávny Old Shatterhand, v orientálnych krajinách známy
ako neohrozený Kara ben Nemsí, ktorým nie je nikto iný ako sám
spisovateľ. V tejto knihe však vychádza najavo, že medzi oboma
svetmi exituje spoločný ideový základ, ktorého nositeľom je
Mara Durimeh – duša ľudstva - a pokračovateľom je Winnetou –
najvzácnejší syn svojho ľudu.
A
v tomto bode prichádzam práve k nemu – najznámejšej postave
všetkých Mayových kreatívnych snažení. Nie, Winnetou skutočne
nemohol zomrieť. Čitateľa dojíma, že jeho odkaz je tak živý,
akoby to bola osoba sama. Jeho nasledovníci a nasledovníčky sa s
ním stotožňujú, prijímajú jeho meno, jeho hodnoty a ideály. Z
Winnetoua sa tu stáva filozof, zakladateľ, archetyp a dovolím si
až povedať prototyp filantropa, vodcu a legendy, aká len na
prelome 19. a 20. storočia mohla byť vytvorená.
Vrchol všetkého
Vrchol všetkého
Jeho
neopakovateľná a neodolateľná krása je vyvrcholením
dobrodružstva, riešením všetkých sporov a problémov, cestou k
mieru. Autor románu prenáša na čitateľa svoju fascináciu
náčelníkom Apačov ohromne pôsobivým obrazom. A priznávam, že
u mňa to fungovalo na 300%. Vo vyhrotenej situácii v závere diela
pozve Old Shatterhand všetkých k obrovskému vodopádu, kde za
svetla mesačného svitu prebieha projekcia Schneiderovho diela.
Postava umelecky stvárneného Winnetoua sa vznáša na
nezastaviteľnom prúde vody – podobne, ako som mala možnosť to
vidieť na Křižíkovej fontáne. Myslela som si, že premietanie na
vodnú stenu je jedinečný nápad takýchto show, ale u Maya to
existovalo už pred sto rokmi! Môj zážitok z pražskej fontány
bol nezabudnuteľný a asi som si niečo z neho preniesla do mojich
predstáv pri čítaní o úžasnej projekcii obrazu Winnetoua na
prúdy vody. Bola to totálna kulminácia – tak to opisuje
spisovateľ: každý, kto to videl, zostal zasiahnutý, zmenilo ho
to a zatúžil po priateľstve a zhode medzi národmi, rasami a
jednote celého ľudstva. Taká veľká bola viera spisovateľa v postavu, ktorú vytvoril a v premieňajúcu silu umenia v živote človeka.
Putovanie náboženstvami
Ešte
by som sa rada zamerala na jeden prepoj medzi Mayom a Bílkom. Mám
na mysli ich cestu náboženského dozrievania. O českom sochárovi
sa na wikipédii môžeme dočítať, že „již jako žák 1. třídy
ministroval a tehdy započal a postupně narůstal jeho vztah k
náboženství.
Jako dospělý se pak, i přes své hluboké náboženské cítění,
často rozcházel s oficiální katolickou církví a po roce 1920
přestoupil do Církve československé (dnešní Církev
československá husitská) a stal se jejím oficiálním
umělcem. Svou uměleckou práci bral jako službu bratřím a oběť
ve prospěch druhých. Jako umělec byl známý též jako náboženský
myslitel a mystik, ve svém díle často spojoval křesťanské a
orientální náboženství v mystické
jednotě světa.“
Mladý
Karl začínal svoju duchovnú cestu o 30 rokov skôr ako František,
tiež v kresťanských vodách, ale na rozdiel od Bílka v prúdoch
protestantskej cirkvi. Spoločné však majú zavŕšenie ich
smerovania v akomsi náboženskom synkretizme – obaja sú očarení
všeobecnou ideou kresťanstva a tiež východnými vyznaniami.
Trošku sa mi zdá, že toto bol trend medzi vtedajšími umelcami a
intelektuálmi: sklamanie z náboženských inštitúcií a upínanie
pohľadu k vysokým ideálom. Potrebovala by som to ešte overiť v
životopisoch viacerých symbolistov, či by sa to našlo u
viacerých. To môže byť námetom mojich ďalších spisov :-P ,
zatiaľ to nechám žiť v tejto polohe domnienky. Matne si
spomínam, že to patrilo k základným charakteristikám prechodu k
moderne – predovšetkým mám na mysli odklon od štruktúrovaného
náboženstva a viera v zbožstvené humanistické hodnoty.
Záver - celistvejší obraz Karla Maya
Ku
koncu teda môžem zhrnúť, čo bolo z tohto môjho zážitkového
bádania pre mňa dôležité. S prekvapením konštatujem, že teraz
vidím môjho obľúbeného spisovateľa akosi plastickejšie, akoby
som 2D tetrisu prešla do 3D verzie, v ktorej sa mi zobrazuje aj jeho
symbolistická umelecká hĺbka. Na pozadí Bílkových sôch a
Schneiderových grafík a tiež esejí o symbolizme, ktoré som si
načítala, vidím, že Mayova tvorba je úplne porovnateľná s
dielami jeho súčasníkov. Nazdávam sa, že ho možno považovať
za plnohodnotného plnokrvného symbolistu. A to nielen v oblasti
umeleckého prevedenia a techník, ale aj v jeho ideovom smerovaní a
v subjektívnom osobnostnom nastavení.
Myslím,
že literárni kritici dlžia Mayovi dlhé odborné eseje a tak som
sa síce nevedecky, ale s o to väčšou láskou a vitalitou,
pokúsila túto medzeru zaplniť.
Apanači
de Rio Grande
Venované
pamiatke 176. narodenín Karla Maya
(Pri
príležitosti majstrovho sviatku som túto úvahu začala písať a
šťastlivo som ju dokončila takmer po polroku. Uff! Uff!)
Úlohy:
- Overiť náboženské a ideologické smerovanie symbolistov.
- Prečítať hlavné symbolistické dielo KM: Babel und Bibel – ak niekde natrafím na preklad
- V rámci figurálnej kresby si prekresliť Bílkovho Mojžiša
- Doplniť potom moje obrázky do textu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára