Karl May a jeho alegorické korene v symbolizme

Text obsahuje spoilery z knihy Winnetou IV – posledné tajomstvo Winnetoua

Karl May je pre mňa viac ako detský spisovateľ dobrodružnej literatúry. S týmto presvedčením žijem už pár rokov, v ktorých som sa viac ponorila do jeho tvorby. Je super, že v českom aj slovenskom vzdelávacom systéme sa tínedžeri stretnú v škole s úryvkami z diel tohto obľúbeného spisovateľa. Tomu som veľmi rada, lebo za mojich mladých čias to tak nebolo. Ale zaškatuľkovať tohto umelca len do mládežníckych poličiek – to je podľa mňa nedostačujúce. 

 

V tomto mojom blogovom texte sa chcem zamerať na obdobie symbolizmu v Mayovom diele, konkrétne na jeho vzťah k výtvarnému umeniu na začiatku 20. storočia.

Prekvapenie v uliciach Prahy

A teraz si dovolím na chvíľu zameniť esejistický tón za cestopisný. Udalosti, ktoré ma dnes priviedli k písaniu, sú totiž dosť epické. Dej sa odohráva na známej Pařížkej ulici v Prahe pri Staronovej synagóge. Naša skupinka nadšencov výtvarného umenia tadiaľ práve prechádza pod vedením sochára a pedagóga Pavla Karousa, autora fenomenálneho projektu Vetřelci a volavky. Pavel je skvelým sprievodcom po výtvarných dielach, ktoré v centre hlavného mesta zanechalo 20. storočie. Našu pozornosť upúta nadživotne veľká socha, ktorá je paradoxne neuveriteľne dynamická a zároveň meditatívne relaxačná. Znalci už vedia, že hovorím o Mojžišovi, ktorého stvárnil František Bílek. „Ako iste vidíte, je to symbolistické dielo,“ približuje nám jeho dejiny náš sprievodca.

A tu som na sochu zaostrila ešte viac. „Jasne, veď to má svaly vypracované podobne ako Schneiderov Winnetou! A tiež také mohutne stavané telo,“ prebúdza sa vo mne moja diagnóza vidieť všade, kde sa len dá, prepoje na Karla Maya. Samozrejme sa nezdržím a komentujem to aj nahlas. Vedľa mňa práve kráčal kamarát Michal a neprozreteľne sa spýtal, ako môže Karl May súvisieť so symbolizmom. :-P Nevedel, čo bude nasledovať! Pre mňa to bol jasný signál spustiť výklad poslednom období tvorby môjho knižného favorita, o jeho boji za slobodu Číny, o knihe a Pokoj na zemi(1904), o jedinečnom priateľstve so symbolistom Sašom Schneiderom, náklonnosti k zenu, k jeho nadkofesijnému vyznaniu, ktoré spájalo to najkrajšie z kresťanstva a orientálnych náboženstiev, o obraze Winnetoua, ktorý tvorí kulminujúci bod knihy Posledné tajomstvo... Zastavila som sa až niekde za Staromestským námestím a bez mučenia priznávam, že si nepamätám, či Mišo išiel celý ten čas pri mne. :-) Nechala som sa jednoducho uniesť. Ale nie, teraz si spomínam, že môj kolega bol - ako vždy - veľmi pozorným poslucháčom a priebežne mi dával aj podotázky. A to si vážne veľmi cením! (Mišovu umeleckú tvorbu si môžte pozrieť tu.)

Symbolisti Bílek, Schneider, May

Po návrate domov som si do podrobností pregooglila Františka Bílka aj jeho Mojžiša. A našla som nečakané prepojenia s Mayovým umeleckým životom. Nie akože také, že by sa stretli. Po tom som ani nepátrala. Skôr som postrehla vnútorné súvislosti medzi nimi ako symbolistickými umelcami.

Takže pripájam zopár faktov a aspektov: Bílkov Mojžiš vznikol v roku 1905. Schneiderov Winnetou iba rok predtým, v 1904. Takže nečudo, že keď sú si blízki takto vekovo a vytvorili ich umelci toho istého smeru, že majú podobné znaky, najmä tú „objemovú plnosť“ a tiež plnosť myšlienkovú: sú viac ako postava, ktorú zobrazujú! Sú metaforou významných ľudských hodnôt. Okrem mužnej krásy ich spája sila charakteru a silný dosah, ktorý mali na životy ostatných ľudí a taktiež široký záber „publika“, ktoré ich príklad oslovil.

Pridávam ďalší rok a ďalšie dielo: 1910, keď vyšlo prvé vydanie knihy Posledné tajomstvo Winnetoua. Román má typické prvky dovtedajších Mayových diel – dobrodružnosť, určitú dávky fantasy a k tomu všetkému sa teraz pridáva aj symbolistické stvárnenie hlavných postáv celoživotnej spisovateľovej tvorby. Myslím tým predovšetkým na Winnetoua a Maru Durimeh; a keby som to chcela dotiahnuť až do extrému – tak aj hlavného zlosyna Santera. Kým veľký náčelník a tajomná starena sú stelesnením toho najvznešenejšieho, čo ľudská duša môže zažiť, Santerovci nesú znaky dôsledkov života zasvätenému chamtivosti a egoizmu: zúfalstvo a stratu zmyslu.

Symbolizmus v poslednom dieli Winnetoua

Pozrime sa aj na niektoré ďalšie špecifické prvky Mayovho symbolizmu v IV. diele Winnetoua. Všetko, to čo máme na mayovkách najradšej, v tejto knihe dosiahne svoje zavŕšenie: tajné odpočúvanie nepriateľa, podzemné chodby, západné a východné dobrodružstvá... ale predovšetkým Winnetouov odkaz svetu a žiarivá podmanivá krása jeho osobnosti.

Tajné prikrádanie sa k nepriateľovi bolo často hlavným žolíkom Old Shatterhanda – vďaka takto získaným informáciám mal vždy navrch a vedel vymyslieť skvelé plány, ako zvíťaziť. V tomto dieli príbehu sa opakuje špeciálny princíp odpočúvania „Diablovo ucho“, ktoré sa napokon stane aj obojstrannou komunikáciou, nielen odpočúvaním, ale dôležitým mierotvorným prvkom. Takže takto sa od útočnej zbrane odpočúvanie posunulo k nástroju pokoja a priateľstva!

Podzemné chodby figurujú v mnohých mayovkách ako kľúčový element vyriešenia náročnej situácie. O tom som už raz veľmi podrobne písala tu. Vo Winnetouovi IV. jaskyňa opäť prepája dôležité miesta príbehu, tajne sa dá ňou presunúť na strategické pozície – ako to klasicky poznáme v mayovkách. A aby to malo v sebe ten vrcholiaci mega-element, jaskyňa má obrovské rozmery, ak si dobre pamätám, zástupy bojovníkov tam pochodujú celé kilometre. V závere príbehu prichádza k typickému mayovskému zavŕšeniu: k zničeniu, záhube starého a nepriateľského, aby na povrchu zostalo len to dobré a víťazné. 

 

Dôslední čitatelia Karla Maya vedia, že jeho dobrodružstvá majú hlavné geografické body v Amerike a v Oriente. Občas sa jednotlivé svety aj prelínajú, napr. keď Winnetou navštívi Afriku alebo keď jedného hrdinu z Říše Strieborného leva čitatelia prvýkrát stretávajú na Divokom západe. Hlavným spojivom príbehov však zostáva slávny Old Shatterhand, v orientálnych krajinách známy ako neohrozený Kara ben Nemsí, ktorým nie je nikto iný ako sám spisovateľ. V tejto knihe však vychádza najavo, že medzi oboma svetmi exituje spoločný ideový základ, ktorého nositeľom je Mara Durimeh – duša ľudstva - a pokračovateľom je Winnetou – najvzácnejší syn svojho ľudu.

A v tomto bode prichádzam práve k nemu – najznámejšej postave všetkých Mayových kreatívnych snažení. Nie, Winnetou skutočne nemohol zomrieť. Čitateľa dojíma, že jeho odkaz je tak živý, akoby to bola osoba sama. Jeho nasledovníci a nasledovníčky sa s ním stotožňujú, prijímajú jeho meno, jeho hodnoty a ideály. Z Winnetoua sa tu stáva filozof, zakladateľ, archetyp a dovolím si až povedať prototyp filantropa, vodcu a legendy, aká len na prelome 19. a 20. storočia mohla byť vytvorená.

Vrchol všetkého

Jeho neopakovateľná a neodolateľná krása je vyvrcholením dobrodružstva, riešením všetkých sporov a problémov, cestou k mieru. Autor románu prenáša na čitateľa svoju fascináciu náčelníkom Apačov ohromne pôsobivým obrazom. A priznávam, že u mňa to fungovalo na 300%. Vo vyhrotenej situácii v závere diela pozve Old Shatterhand všetkých k obrovskému vodopádu, kde za svetla mesačného svitu prebieha projekcia Schneiderovho diela. Postava umelecky stvárneného Winnetoua sa vznáša na nezastaviteľnom prúde vody – podobne, ako som mala možnosť to vidieť na Křižíkovej fontáne. Myslela som si, že premietanie na vodnú stenu je jedinečný nápad takýchto show, ale u Maya to existovalo už pred sto rokmi! Môj zážitok z pražskej fontány bol nezabudnuteľný a asi som si niečo z neho preniesla do mojich predstáv pri čítaní o úžasnej projekcii obrazu Winnetoua na prúdy vody. Bola to totálna kulminácia – tak to opisuje spisovateľ: každý, kto to videl, zostal zasiahnutý, zmenilo ho to a zatúžil po priateľstve a zhode medzi národmi, rasami a jednote celého ľudstva. Taká veľká bola viera spisovateľa v postavu, ktorú vytvoril a v premieňajúcu silu umenia v živote človeka.

Putovanie náboženstvami

Ešte by som sa rada zamerala na jeden prepoj medzi Mayom a Bílkom. Mám na mysli ich cestu náboženského dozrievania. O českom sochárovi sa na wikipédii môžeme dočítať, že „již jako žák 1. třídy ministroval a tehdy započal a postupně narůstal jeho vztah k náboženství. Jako dospělý se pak, i přes své hluboké náboženské cítění, často rozcházel s oficiální katolickou církví a po roce 1920 přestoupil do Církve československé (dnešní Církev československá husitská) a stal se jejím oficiálním umělcem. Svou uměleckou práci bral jako službu bratřím a oběť ve prospěch druhých. Jako umělec byl známý též jako náboženský myslitel a mystik, ve svém díle často spojoval křesťanské a orientální náboženství v mystické jednotě světa.“ 

 

Mladý Karl začínal svoju duchovnú cestu o 30 rokov skôr ako František, tiež v kresťanských vodách, ale na rozdiel od Bílka v prúdoch protestantskej cirkvi. Spoločné však majú zavŕšenie ich smerovania v akomsi náboženskom synkretizme – obaja sú očarení všeobecnou ideou kresťanstva a tiež východnými vyznaniami. Trošku sa mi zdá, že toto bol trend medzi vtedajšími umelcami a intelektuálmi: sklamanie z náboženských inštitúcií a upínanie pohľadu k vysokým ideálom. Potrebovala by som to ešte overiť v životopisoch viacerých symbolistov, či by sa to našlo u viacerých. To môže byť námetom mojich ďalších spisov :-P , zatiaľ to nechám žiť v tejto polohe domnienky. Matne si spomínam, že to patrilo k základným charakteristikám prechodu k moderne – predovšetkým mám na mysli odklon od štruktúrovaného náboženstva a viera v zbožstvené humanistické hodnoty.

Záver - celistvejší obraz Karla Maya

Ku koncu teda môžem zhrnúť, čo bolo z tohto môjho zážitkového bádania pre mňa dôležité. S prekvapením konštatujem, že teraz vidím môjho obľúbeného spisovateľa akosi plastickejšie, akoby som 2D tetrisu prešla do 3D verzie, v ktorej sa mi zobrazuje aj jeho symbolistická umelecká hĺbka. Na pozadí Bílkových sôch a Schneiderových grafík a tiež esejí o symbolizme, ktoré som si načítala, vidím, že Mayova tvorba je úplne porovnateľná s dielami jeho súčasníkov. Nazdávam sa, že ho možno považovať za plnohodnotného plnokrvného symbolistu. A to nielen v oblasti umeleckého prevedenia a techník, ale aj v jeho ideovom smerovaní a v subjektívnom osobnostnom nastavení.

Myslím, že literárni kritici dlžia Mayovi dlhé odborné eseje a tak som sa síce nevedecky, ale s o to väčšou láskou a vitalitou, pokúsila túto medzeru zaplniť.

Apanači de Rio Grande

Venované pamiatke 176. narodenín Karla Maya

(Pri príležitosti majstrovho sviatku som túto úvahu začala písať a šťastlivo som ju dokončila takmer po polroku. Uff! Uff!)

Úlohy:

• Overiť náboženské a ideologické smerovanie symbolistov.
• Prečítať hlavné symbolistické dielo KM: Babel und Bibel – ak niekde natrafím na preklad
• V rámci figurálnej kresby si prekresliť Bílkovho Mojžiša
• Doplniť potom moje obrázky do textu