Imaginárny priateľ

Pri pozeraní oskarového animáčika V hlave (2015) mi – ako inak – zase prišiel na um Karl May a jeho dielo.

Konkrétne pri situáciách s imaginárnym priateľom hlavnej hrdinky. Bol to naozaj týpek – výtvor fantázie malého dievčatka. Ružové stvorenie s telom kocúra, slona a inteligenciou delfína. Plakal namiesto sĺz cukríky a svojím spevom dokázal dať do pohybu raketový vozík. Trávil s ústrednou postavou filmu jej voľný čas, poskytoval jej zábavu, útechu a napokon v príbehu zohral mega dôležitú úlohu. Zachránil jej schopnosť radovať sa, umožnil jej zvládnuť ťažkú rodinnú aj osobnú situáciu a pritom obetoval svoj život: stratil svoju existenciu – spadol do priepasti zabudnutia.

To bol imaginárny priateľ dieťaťa. Skúsme si predstaviť imaginárneho priateľa mladého muža ťažko skúšaného a sklamaného životom. V hlave sa postupne vytvára obraz slobodného, vznešeného džentlmena s vysokou pozíciou, mocou v rukách a pritom šľachetného, inteligentného, láskavého. Človeka s veľkým nadaním, poznaním prírody... No jednoducho nemusím písať ďalej, každý už vie, že ide o Winnetoua. Poskytol Mayovi tie isté služby ako imaginárny priateľ z filmu V hlave.

Výhodou takéhoto druhu priateľa je, že ho človek má vždy k dispozícii, nikdy nie je unavený, vždy má v pohotovosti svoje neobyčajné schopnosti, aby vytiahol osobu z jej najhorších stavov. A čím vznešenejší, šľachetnejší je imaginárny priateľ, tým silnejší je efekt. Pánovi spisovateľovi sa naozaj podarilo nájsť vo svojej fantázii to najkrajšie.

Zážitok z vnútorných stretnutí s Winnetouom bol taký intenzívny, že sa o to potreboval aj podeliť vo svojich knihách. Samozrejme, potreboval aj prežiť a zarobiť peniažky, takže sa tu stretli dve hľadiská, vďaka ktorým máme knihy, na ktorých sme vyrastali. A tak sa mohol náčelník Apačov stať aj priateľom každého z nás a poskytnúť nám veľkodušne tú istú službu ako Karlovi.

Možno by niektorí z nás vedeli povedať aj konkrétnu situáciu, kde ich obraz šľachetného divocha povzbudil či zachránil. Ale asi väčšina z toho sa udialo v podvedomí – ako to zobrazujú aj tvorcovia snímku V hlave. To sú veci, ktoré si nepamätáme, nemali sme šancu ich postrehnúť.

O takýchto javoch v ľudskom vnútri hovorí aj psychológia. Rôzne prúdy to nazývajú inak: niektoré psychologické školy hovoria o postave vnútorného ochrancu, iné, napr. moji obľúbení neo-jungiáni o archetype anima,ďalší o pomáhajúcej bytosti, kresťanstvo dáva za priateľov svätých – ľudí, ktorí to už v živote „dali“ a teraz sú dostupní aj pre nás, ochotní pomôcť.

Keď nad tým takto rozmýšľam, rastie vo mne vďačnosť voči Mayovi aj jeho hrdinom. Teším sa aj z toho, že môj imaginárny priateľ neupadol do zabudnutia, že sa odtiaľ v pravom čase zase vynoril aj v období dospelosti. Prajem aj našej mladej generácii čo najkvalitnejších imaginárnych priateľov a...

...do videnia pri ďalšom dieli mayovskej terapie.

Esejka prvýkrát odznela v diskusnom fóre na http://karel-may.majerco.net/