3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IV. diel

Vyrazili sme po stope, tento krát jasne viditeľnej. Tiahla sa proti prúdu rieky po jej východnom brehu smerom na sever. Po ľavej strane sa týčil masív rozdeľujúci povodie Rio Grande a Rio Pecos. Za ním leží Sierra Blanca – pre Apačov posvätné Biele vrchy. 

Naša cesta viedla takmer rovnou planinou, a tak sme napredovali dosť rýchlo. Vraníky cválali s vetrom o preteky a spolu s nimi aj moje myšlienky. O indiánskych únosoch som čítal v knihách ešte pred mojím príchodom na Západ a bral som to len ako drsný divošský zvyk a spôsob, ako zamedziť manželským zväzkom medzi blízkymi príbuznými. Úplne iné to bolo teraz, keď som vnímal bolesť rodiny a snáď aj potupenú česť kmeňa, z ktorého dievča uniesli. Zaujímalo by ma, ako sa na to pozerá Winnetou. Občas sme museli naše tempo zvoľniť, aby sme šetrili kone a to bola príležitosť opýtať sa môjho spolujazdca, čo sa bude asi diať s Doolé v najbližších hodinách.

„Môj brat má obavy o unesenú dcéru Apačov?“

„Keby ju uniesol Komanč, to by bolo pre dievča zlé. Tí psi sa preslávili predávaním ukradnutých ľudí do otroctva. Je to mrzký zvyk, ktorý ich naučili bledé tváre, keď im kradli ženy a deti a robili z nich otrokov. Komanči sú veľkí obchodníci a majú veľký zisk z únosov.“

„Čítal som v knihách, že niektoré kmene na jeseň ulúpia mladé dievča, aby ho na jar obetovali pre dobrú úrodu a plodnosť zeme. Aj toto môže Doolé hroziť?“ spýtal som sa.

Bol to brutálny pohanský rituál. Unesenú dievčinu z nepriateľského tábora celú zimu dobre živili, aby ju na jar pri východe rannej hviezdy obradne zastrelili, rozrezali a nechali ju vykrvácať do zeme. Mala sa tak obnoviť úrodnosť prérie. Z kníh som sa dozvedel, že zvyk bol zakázaný, ale potajme ho Indiáni vykonávali ešte dlhé roky.

„Winnetou počul aj o tomto zvyku, robia to kmene zo zeme, ktorú bledé tváre nazývajú Veľké pláne. Títo Indiáni sa volajú Pawnees. Ale Winnetou si nemyslí, že by mladú Apačku uniesli oni, tí žijú príliš ďaleko; ani Komanči, lebo to by stopa smerovala na východ alebo juhovýchod.“

„Čo keď nás chce únosca zmiasť a urobí oblúk? Winnetou ma to učil...“

„Ale Winnetou by nerobil takú nadchádzku s koňom zaťaženým dvojnásobným bremenom. Hlavne, ak sa treba ponáhľať.“

„Takže čo si môj brat myslí?“

„Stopa smeruje na sever. Tam žijú naši apačskí bratia Jicarillovia. Myslím, že úmysel zlodeja nie je zlý. Winnetuovi to hovorí jeho vnútorný zrak. Už vtedy, keď sme videli stopy v tábore, to tak videl. Winnetou sa môže mýliť, ale tuší, že si mladý bojovník v našom tábore našiel svoju nevestu. Preto dievča nie je v nebezpečenstve. Winnetou by každopádne rád stretol bojovníka, ktorému sa podarilo preniknúť cez dvojnásobné apačské stráže. Naše kone majú menší náklad ako jeho, dostihneme ho čoskoro, ešte kým dorazí do najbližšej jicarillskej osady, ak sa poponáhľame. Môžme opäť popohnať kone do cvalu. Howgh!“

Takže takto to asi bolo – ak nás neklame Winnetuov šiesty zmysel. Často ma učil tejto schopnosti – pozerať sa vnútornými očami. Vidieť udalosti svojou intuíciou. Neviem, či sa to dá naučiť človeku, ktorý prišiel z civilizovaného sveta. Dúfal som však, že sa vo mne táto vloha prebudí. Že je vo mne a ticho tam spí. Winnetou ma presviedčal o tom, že ju určite mám, keď som dokázal zabiť grizlyho iba nožom alebo oslobodiť ho zo stredu kiowského tábora. Veril, že tento talent bol daný nielen červeným deťom, ale každému človeku na zemi.

Na nadanie môjho brata sa po tejto stránke podľa mňa môžem stopercentne spoľahnúť. Bol som presvedčený, že sa vo svojom predpoklade nemýli. Ocitol som sa teda na romantickej výprave. Bude rozhodne výhodnejšie dohoniť dvojicu ešte pred tým, než dorazia do osady. Winnetou túžil vidieť toho šikovného prefíkaného muža, čo dokázal vniknúť do tábora cez ostražitú hradbu stráží. Ja som zase myslel na dievča. Zo srdca by som jej prial, aby mohla svoju voľbu pre manželstvo urobiť dobrovoľne a z lásky, nie z donútenia. Zvlášť keď bola taká mladučká!

A tak sme obaja poháňali kone s nádejou, že už ich v diaľke čoskoro uvidíme pred sebou.