OLD SHATTERHAND: Stopa!

III. diel

Ráno sme sa teda opäť vybrali k Rio Pecos. Prechádzali sme popri rituálnom típí, kde pokračovali tance. Popri Doolé sa stredali jej spoločníčky, dokonca v niektorých fázach sa pridala aj šamanka. Doolé tancovala s malými prestávkami celú noc, ako som sa dozvedel od Winnetua, a bude pokračovať aj naďalej.

Sledovali sme stopu od miesta, kde sme včera skončili. Môj priateľ bol okúzľujúci stopár, jeho pohyby pripomínali mačacie skoky – s nevídanou ľahkosťou sa odrážal od zeme a opatrne sa presúval stále ďalej, tak aby nezničil nepatrné odtlačky po neznámom návštevníkovi. Obozretne som ho nasledoval a učil sa, aké znaky mi prezradia, že tadiaľ prešiel človek zakrývajúci svoju stopu.

 Jeho trasa viedla popri rieke, ale tu sme narazili na nečakanú prekážku. Skoro ráno tadiaľ musel niekto prehnať zopár koní. Pod ich kopytami nenávratne zmizli všetky náznaky, ktoré nás doteraz viedli. Winnetuova tvár zostala nehybná ako skala, keď upieral svoj bystrý pohľad do diaľky za vodou. Prekutali sme blízke okolie, preplavili sa na druhý breh – ale na pokračovanie stopy sme viac nenatrafili. 

Náčelníkov syn teda opäť upovedomil stráže, ktoré aj ďalšie dni mali zvýšenú pohotovosť. Nič zvláštne sa však nedialo – okrem pokračujúceho rituálu Premeny. Napokon po dvoch dňoch aj bubny a spevy utíchli. Bojovníci rozobrali posvätný stan. Slávnosti sa skončili a život v pueble sa vrátil do starých koľají.

Na ďalší deň Winnetou nečakal, kým prídem ráno za ním, aby sme sa spolu vybrali na dohodnuté „školenie“ v plížení. Sám ma vyhľadal v mojom príbytku. Pristúpil ku mne s horiacimi očami. Muselo sa stať niečo nečakané...

„Čomu vďačím za skorú návštevu môjho brata?“

„Malá Doolé zmizla v noci z puebla!“

„Ušla?“ prekvapene som sa pýtal.

„Uniesli ju! Peš-endatseh, jej otec, je vynikajúci zved a stopár. Hneď ako sa rozvidnelo našiel na východnom brehu rieky čerstvú stopu koňa. Bol zaťažený dvojnásobným bremenom. Peš-endatseh šiel po stope späť a našiel miesto pri pueble, kde votrelec dievča prepadol a odniesol.“

„Rodičia musia byť veľmi znepokojení!“

„Matka je nešťastná, dievča jej veľa pomáhalo, je to jej najstaršia dcéra. Otec sa chcel bez meškania vybrať po stope a priviesť ju domov.“

„Chcel? Teda nešiel?“

Tu sa Winnetou takmer neviditeľne pousmial:

„Nie! Winnetou ho požiadal, aby česť vrátiť dcéru Apačov do jej domova prenechal Old Shatterhandovi a Winnetouvi. Old Shatterhand tu môže ukázať svoje zručnosti. Už to nebude len „škola“, ale skutočné stopovanie a zachraňovanie. Chce môj brat podstúpiť túto skúsenosť?“

„Určite, o tom nech môj brat nepochybuje. Ale otec súhlasil?“

„Cíti sa poctený, hoci najradšej by šiel s nami. Dvaja však budeme stačiť. Nemôžeme ale odmietnuť, že nám dá koňa nabaleného zásobami. Na ceste späť nám poslúži pre dievča. Howgh!“

Uzavreté. Rýchlo som si zbalil pár vecí – teplú prikrývku, zbrane a ...viac som vlastne ani nepotreboval.

Pred pueblom už podupávali tri kone. Na jedného z nich Indiánka, v ktorej som spoznal matku mladej Doolé, pripevňovala vaky so zásobou jedla. Pomáhala jej pri tom aj Nšo-či. Cestou ušetríme veľa času, keď sa nebudeme musieť venovať lovu. A navyše sa aj tak nemôžeme prezradiť streľbou, pretože v divočine sa môžeme ocitnúť v blízkosti únoscu, ktorý by nám – varovaný výstrelmi – mohol ľahko uniknúť. Alebo nás napadnúť zo zálohy.

Takto mi to vysvetľoval Winnetou, keď sme prebrodili Rio Pecos. Matka s deťmi stála na brehu a pozerala za nami, kým sme nezmizli z dohľadu. Kiež sa nám podarí splniť jej túžbu a priviesť jej stratenú dcéru. Ka dish day!