3. OLD SHATTERHAND: Stopa

V. diel

Stopa, ktorú sme sledovali, bola stále výraznejšia a čerstvejšia. Odhadoval som, že je stará nanajvýš tak štyri hodiny. Krajina pred nami sa začala mierne vlniť a do cesty sa nám postavili malé pahorky. Za jedným z nich náš zrak utkvel na širokom páse, ktorý sa blížil z východu. Ako sme sa k nemu približovali, videli sme, že sa pretol so stopou, ktorú sme sledovali. 

„Uff!“ Winnetou zastavil koňa a na jeho tvári bolo vidieť sklamanie.

„Dokáže môj brat prečítať, čo sa tu stalo?“ vzal na seba opäť rolu môjho učiteľa.

Stáli sme nad križovatkou stôp. Zem bola chaoticky zdupaná a stopa potom pokračovala ďalej na sever.

„Z prérie sem prišla skupina indiánskych bojovníkov. Zobrali našich dvoch do svojho stredu a pokračovali v ceste na sever.“

„Môj brat hovorí správne. Koľko asi bolo koní?“

Opäť som sa sklonil nad stopu, obišiel som ju zo všetkých strán a potom som vyslovil svoj úsudok:

„Bolo ich desať až pätnásť.“

„Tak si to myslí aj Winnetou!“ povedal mi, keď zbežne prezrel odtlačky. „To vidíme našimi očami. Ale môžeme povedať ešte omnoho viac. Vidí môj brat niečo aj svojím vnútorným okom? Kto mohli byť tí bojovníci? Kam majú namierené?“

Inštinktívne sa mi v hlave utvoril obraz – predstava o celej situácii. Len som si potreboval ešte overiť fakty, ktoré Winnetou zaručene vedel, a mne by pomohli potvrdiť moje predpoklady.

„Kým odpoviem môjmu bratovi, chcem sa ho ešte niečo opýtať. Ako ďaleko je najbližšia jicarillská osada?“

 „Svoje sídlo s poľami a plantážami majú asi dva dni cesty na sever.“

To presne vyhovovalo mojej domnienke.

„Bojovníci sa pravdepodobne vracali z lovu bizónov, ktoré teraz tiahnu prériami. Nevracajú sa však do sídla, o ktorom hovoril môj brat. Čakal by som, že niekde nablízku založili loveckú osadu.“

„Uff! Môj brat vyslovil moje myšlienky!“

Viac nepovedal, ale mne to stačilo na to, aby som bol na seba poriadne hrdý.

Moja zálesácka skúška však pokračovala ďalej:

„Čo navrhuje môj brat – čo máme teraz urobiť?“

„Je mi ľúto, že sme dvojicu nedostihli skôr, to by sme mali omnoho jednoduchšie. Stopa hovorí, že sa tu stretli s lovcami asi pred tromi hodinami. Teraz by som priviazal kone o kolíky tu v dolinke a vyliezol na tento najbližší pahorok. Zhora by som preskúmal situáciu ďalekohľadom a potom by som rozhodol, čo ďalej.“

Winnetou neodpovedal, zoskočil z koňa a začal ho priväzovať. Teda so mnou úplne súhlasil. Pridal som sa k nemu a o chvíľu už sme stúpali svižným krokom do kopca. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme boli prikrčení, až sme sa napokon úplne plazili. Pred nami sa rozprestierala opäť rovná planina. 

Vytiahol som ďalekohľad a preskúmal som obzor. Na ľavej strane horizontu, tam kde sa vinulo Rio Pecos, som uvidel čiernu škvrnku. Keď som lepšie zaostril, rozoznal som aj jednotlivé body. Podal som ďalekohľad Winnetuovi so slovami:

„Pri rieke som niečo našiel. Mohla by to byť lovecká osada.“

Chvíľu skúmal situáciu a myslím, že jeho orlími očami videl ešte viac, ako ja. Vrátil mi ďalekohľad mlčky prikývol a ako had sa zvrtol smerom dole z pahorku. Nasledoval som ho. Keď sme odväzovali kone, opýtal som sa:

„Teraz si nájdeme úkryt, z ktorého by sme sa mohli priplížiť k osade?“

„Môj brat sa naučil čítať moje myšlienky. Asi mu teda nemusím hovoriť, že pri rieke sa nachádza husté krovie a lesík, kam nepreniknú oči Jicarillov. Tam sa zatiaľ môžeme utiahnuť.“

Pomedzi pahorky, aby nás nebolo také ľahké zahliadnuť, sme sa pustili smerom na západ k rieke. 

Potom zase kúsok na sever, až kým sme neboli dostatočne blízko k osade, ale zase nie príliš blízko, aby sme ohrozili našu bezpečnosť. Winnetou s istotou stopárskeho psa vyhľadal v lesíku malú čistinku, na ktorej sme sa utáborili. Na prieskum sa môžeme vybrať až pod rúškom šera. Keďže nás čaká asi rušná noc, Winnetou navrhol, aby sme sa vystriedali v strážení a spaní, a zobral prvú hliadku. 

Zjedli sme niečo zo svojich zásob a Winnetou sa vybral na obhliadku najbližšieho okolia. Pre mňa nastala ďalšia zo zálesáckych skúšok: je to naozaj majstrovstvo vedieť zaspať na želanie. Evidentne som obstál, lebo keď ma môj priateľ zobudil uprostred sna, slnečné lúče k nám cez stromy prenikali zo západu.