3. OLD SHATTERHAND: Stopa                      

 

VI. diel

Winnetou ma informoval, že v okolí nenašiel žiadne stopy po prítomnosti človeka a požiadal ma zobudiť ho, keď sa začne šeriť. To znamená o také dve hodinky. Ubehli mi rýchlo. Počas mojej hliadky sa nič nestalo. V hlave sa mi vynárali obrazy z môjho popoludňajšieho sna – dievča vlečené na reťaziach za cválajúcim koňom. 

Krvavé brázdy, ktoré za sebou nechávalo, sa napĺňali zrnom, z ktorého rástla gigantická pšenica. Hrozné predstavy, až ma striaslo. Robil som si o Doolé starosti. Nevedel som si predstaviť, ako ju za tmy nájdeme v tábore, či tam vôbec zostane, či ju únosca nebude ťahať ďalej do veľkého sídla Jicarillov.

Winnetou sa prebudil sám, akoby mal v sebe načasovaný nejaký biologický budík. Prisadol si ku mne, pochopil som, že ideme mať bojovú poradu. Naozaj ma zaujímalo, ako sa zariadime.

„Keď sa úplne zotmie, môžeme sa bezpečne priblížiť k osade, Winnetou z diaľky videl skupiny stromov dostatočne vzdialené od pohľadov jicarillských stráží. Tam necháme kone,“ začal vysvetľovať stratégiu prieskumu.

„O stráže sa postaráme spoločne, ale ako nájdeme Doolé v tábore?“

„Priblížime sa, kým ešte budú horieť ohne. Ak sa Winnetou nemýli a dievča sa má naozaj stať nevestou, ženích by mal zachovať starý apačský zvyk.“

„Aký zvyk?“

„Apačské dcéry sa môžu rozhodnúť samy, akého bojovníka si vyberú za manžela. Nápadník, ktorý má o ňu záujem, priviaže pred jej príbytok svojho koňa. Keď ho dievčina vezme napojiť, znamená to, že s mladíkovou ponukou súhlasí. Budeme teda hľadať stan, pred ktorým bude stáť kôň.

 Ak ju uniesol statočný bojovník, nezachová sa inak. A on svoju statočnosť už preukázal v tábore Meskalerov. Winnetou verí, že tento muž je... – ako to povedal môj biely brat?“

„Gentleman?“ doplnil som. V duchu som sa pousmial. Ak to bude, ako hovorí Winnetou, tak toto bude pravý červený gentleman. Život týchto detí divočiny píše romantické príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani autor Tristana a Izoldy.

Medzitým sa zvečerilo, tak sme zbalili tábor a vybrali sa smerom, ktorý určil Winnetou. Kone sme nechali medzi stromami a k osade sme sa pobrali pešo. Silný vietor k nám privieval vôňu vzdialených ohňov a so sebou prinášal aj husté mraky. V dostatočnej vzdialenosti od tábora sme si vytypovali najvyšší strom, aby sme sa trošku zorientovali. 

Winnetou sa vyšplhal hore rýchlosťou veveričky, a aj lístie zaševelilo len ako by prešlo toto malé zvieratko. Snažil som sa ho napodobniť a o chvíľu sme už ocitli vedľa seba a mali sme celý tábor ako na dlani. Na pozadí ožiarenej časti osady sa odrážali tmavé postavy chodiacich stráží. Mohli sme si približne zmapovať aj trasy, v ktorých sa pohybujú. Dôležité pre nás bolo, že nepovažovali za nutné pri svojich obchôdzkach sa stretať. Keď dvoch-troch o chvíľu vyradíme, mohlo by ich susedom byť podozrivé, kde sa stratili ich kolegovia. 

Tábor pozostával z típí, čo svedčilo o tom, že ide o prechodné bývanie, len za účelom lovu. Spozoroval som, že Winnetou ukazuje prstom medzi wigwamy. Zaostril som tým smerom – a zbadal som koňa pri stane! 

„Tušenie môjho brata sa splnilo,“ zašepkal som mu. Pokýval hlavou a pokynul rukou dole. Videli sme všetko, čo sme potrebovali.

Obloha sa zatiahla hustými mrakmi. Prudký vietor veštil príchod búrky. V diaľke sa občas zablyslo.

„Veľký hromový vták nám pomôže vyslobodiť dievča,“ povedal mi do ucha Winnetou.

Preložil som si to tak, že počasie je našej výprave naklonené. Pre mňa začiatočníka to bolo veľké uľahčenie, hoci popri skúsenom Apačovi som necítil žiadne napätie ani strach. Jednoducho som vedel, že on situáciu zvládne aj so mnou po boku.

Najprv sme si potrebovali zaistiť bezpečie za chrbtom – odstrániť stráže. Remene sme mali pripravené. Plazil som sa za Winnetuom. Nebolo treba hýbať sa tým namáhavým spôsobom, ako ma to učil – na prstoch nôh a rúk. Čakali sme, že sa do polhodiny rozpúta riadna prietrž mračien, ktorá naše stopy milosrdne zakryje. Tak sme sa blížili hlavne nečujne s veľkou snahou zostať nepozorovaní medzi steblami trávy, ktorá sa zmietala sem a tam vo vetre. 

Zrazu sa môj priateľ zastavil a ja som pochopil, že je to pre mňa signál priblížiť sa k nemu. Keď som sa ocitol po jeho boku ukázal na mňa a potom rukou doprava. Pochopil som, že si beriem strážcu na tej strane. Napodobnil hlas ropuchy, ktorý tu pri rieke zapadol do situácie veľmi prirodzene. Potom sa bez ďalších slov odplazil doľava. Pochopil som, že kvákanie žaby bude znamenie na útok. 

Môj Indián už sa približoval. Pomalými pokojným krokmi meral svoju trasu. Zvuk ropuchy ho nevyrušil. Ja som sa však vymrštil a uštedril som mu jednu z mojich rán, vďaka ktorým som dostal svoje zálesácke meno Stará drviaca ruka. Sklátil sa na zem, kde už som ho svižne zväzoval remeňmi a vsunul mu kus z jeho loveckej košele do úst.

 Pozrel som sa smerom, kde pracoval na svojej úlohe Winnetou a videl som, že už je tiež so svojím strážcom hotový.