4. DOOLÉ: Rozhodnutie

I. diel

Zase tá tvár!

Zjazvená tvár nado mnou!

Začala som precitať. Najprv som nechcela otvoriť oči. Chcela som ešte chvíľu zostať v tom sne. Ešte chvíľu podržať v dlani trepotajúceho sa motýľa. Bola to naozaj pravda, že Winnetou prišiel pre mňa? 

Keď ma prekvapil v jicarillskom stane, úplne som sa roztriasla. Vždy, keď ma potom oslovil, som sa chvela. Skutočne tam prišiel kvôli mne? Malo to znamenať, že... Nadýchla som sa. Na dokončenie tej myšlienky som potrebovala odvahu orlice.

Mám si to vysvetliť tak, že ma chce odviesť domov a do svojho príbytku? Blažene som sa natiahla na lôžku a pomaly otvorila oči.

A vtedy som znova zbadala tú tvár.

Čo to má znamenať! Môj únosca je tu zase so mnou? Tak blízko mňa?

A pozerá sa tak previnilo a láskavo. Ako to robí, že aj keď jeho líce aj oko sú znetvorené, jeho pohľad mi pripomína priateľské oči našich mustangov?

V mojom vnútri akoby všetko vykopalo vojnovú sekeru. Vlčica, laň, sova aj orlica tancovali divoký bojový tanec. V zmätku som sa otočila tvárou k skalnej stene. Čo to má všetko znamenať?

„Moja sestra je ešte unavená? Chce odpočívať?“ pýtal sa ma starostlivo.

„Kde je Winnetou a Old Shatterhand?“ spýtala som sa cez zuby.

„Moji bratia skoro ráno zbadali na oblohe krúžiť orla. Niekde tu nablízku musí mať hniezdo. Išli ho vypátrať, lebo Old Shatterhand potrebuje pierka na svoju novú fajku.“

To som vedela, tú fajku mu spravila Nšo-či. Pierka na nej ešte neboli, to už si mal dokončiť sám vlastník. Ale povedal „moji bratia"! Ako to „moji bratia"? Vlčica vo mne zúrila.

Zostali sme pár okamihov v tichu.

„Keď bude moja sestra chcieť, nech za mnou príde von. Mám jej niečo povedať. Aj Winnetou sa prihovára, aby ma vypočula.“ dodal tichším hlasom, postavil sa a odišiel.

Pretočila som sa na chrbát a uprela oči do skalného stropu. Zmätok v mojej duši pokračoval.

Chce mi niečo povedať, niečo, čo neviem a mala by som sa dozvedieť. To by mohlo pomôcť utíšiť vojnu v mojom vnútri.

Vyšla som z Deravej skaly. Tak sme v našom pueble volali túto jaskyňu. Ležala na území našich lovísk, blízko pri hraniciach s Jicarillmi a bola zariadená tak, aby sa sem mohli lovci utiahnuť za zlého počasia. Na Čierneho Vlka – svoje meno mi povedal ešte cestou do osady – som ani nepozrela. Vybrala som sa do lesíka pri potôčku – prítoku Rio Pecos, ktorý tiekol poniže jaskyne.

Trochu som sa o seba postarala, zaplietla si vlasy a vybrala som sa k ohnisku, kde ma už čakal Vlk. Na kameni vedľa neho ležali kukuričné placky. Ukázal na ne rukou. Vzala som si – zdalo sa mi, akoby boli od mojej matky. Známa príjemná chuť mi dodala pokoj. Sedela som, dívala sa do diaľky k rieke a vnímala kúsok domova v mojich ústach. Pri ohni ležala prérijná morka a zajac. Kým som spala, boli muži už na love.

„Winnetou prosí svoju sestru, aby ma vypočula,“ začal znova, akoby vedel, že to meno je dverami do stanu môjho srdca.

Presunula som sa tak, aby som na neho dobre videla a odvážne som sa mu pozrela do očí. Oprela som sa o skalu. Bola som pripravená počúvať. Pochopil. Rozprával mi príbeh svojho otca a matky, aj ako prišiel k svojej jazve. Hovoril jednoducho, jicarillské nárečie bolo pre mňa dosť zrozumiteľné. Potom prešiel k tomu, ako ma uniesol. Vlčica v mojom vnútri zúrila. Vrčala. Opakovala som si slová našej šamanky: Tak je to dobré! Vlčica chráni môj život, moju česť.

Laň chcela od neho utiecť preč. Prečo by som mala byť s niekým, kto ma pridusí, odnesie od mojej rodiny a zavrie do stanu. Jivin-Ela by bola rada, že chcem utiecť od niekoho, kto mi ublížil. Utiecť, ale kam? Kde by ma zaviedla múdra sova, ktorá vo mne prebýva? Tu nemám blízko nikoho.

Tu nemám... Predsa som si na niekoho spomenula! Hlas Ženy v bielom.

Zatvorila som oči a vstúpila do svojej vnútornej jaskyne. Zrazu som sa cítila v bezpečí. Som len tu a teraz. Ja a ona. Žiadny nátlak.

Čo chce vlastne odo mňa tento mladík? Teraz nerozpráva, je ticho. To je môj čas dozvedieť sa to.

„Prečo mňa?“

„Videl som ťa na vašich meskalových poliach. Videl som, ako sa staráš malého brata. Pozoroval som ťa v tábore, aj pri tanci. Vstúpila si do stanu, ktorý mám tu vnútri – pritom ukázal na svoju hruď – a zostala tam bývať. Teraz chcem, aby si vstúpila so mnou aj do môjho stanu z bizónej kože,“ ukázal rukou do povetria, aby som pochopila, že teraz myslí stan skutočný.

„Moja sestra si vytrpela bolesť, ktorú som jej spôsobil. Moje vnútro tiež trpelo bolesťou spolu s ňou. Už nikdy jej ju nespôsobím. Moja sestra sa môže pre mňa rozhodnúť sama. Tak si to prial aj Winnetou.“

Otriasla som sa. Znova to meno! Teda praje si to. Neuniesol ma pre seba, to je číre ako voda v studni nášho puebla. Motýlie krídla ovisli žiaľom. Schúlila som sa do klbka a nechala ten smútok odletieť. Keď som zodvihla oči, Čierny vlk ma napäto pozoroval. Postavil sa a pood-išiel na druhú stranu ohniska. Môj motýľ mal teraz pri ňom dosť miesta na lietanie. Vlčica ticho sedela. Unikajúca laň sa zastavila. Sova zatvorila oči v zamyslení. A čo Žena v bielom?

Pýtala sa ma, ktorý bojovník bol ku mne – okrem toho únosu – taký starostlivý, láskavý a úctivý. V pueble som nepoznala nikoho, kto by mal taký priateľský pohľad a také telo silného vytrvalého mustanga. Jeho príbeh bol príbeh súcitu, bolesti a hľadania svojho wigwamu. V jeho hlave sídli orol, ktorý veľa videl a zažil. Winnetou mu verí. Vyfajčil s ním kalumet priateľstva a volá ho k sebe do puebla.

Čierny Vlk prerušil moje ticho:

„Ak moja sestra pozná odpustenie, bude to pre mňa veľký dar, ak mi ho dá.“

„Čo ty vieš o odpustení?“ mimovoľne som siahla na krížik, ktorý som nosila na krku od svojej slávnosti.

„Winnetou mi ráno rozprával o meskalerskom Bielom Otcovi. Čierny Vlk chce začať znova. Znova si získať svoju sestru – nie únosom, ale priateľstvom a pokojom. Chcem začať nový život medzi meskalerskými bratmi, ak ho prijmú. Winnetou mu dal svoje slovo. A ja som mu dal svoje tiež. Howgh! Dohovoril som.“

Ale potom predsa ešte niečo dodal slabším hlasom:

„Shil nzhoo!“

V mojom vnútri do tmavej noci zasvietila ranná hviezda. Tma začala rednúť a pred mojimi vnútornými očami vychádzalo slnko, rozprestieralo svoje pierka a rozohrievalo moje vnútro svojím teplom.

Vstala som. Pozrela som sa na neho. Opäť ku mne poslal ten pohľad mustanga.

Vykročila som smerom ku koňom. Uchopila som za uzdu toho jeho a vzala ho k potoku. Ako pil, hladila som ho po hrive. Slnko v mojom vnútri sa rozžiarilo. Svietilo, akoby už nikdy nemalo zhasnúť. Spomenula som si na moje zážitky tajomného nebezpečenstva v kríkoch pri poli. Konečne som pochopila, že tam vtedy nestriehol vyhladovaný dravec, ale mladý Indián s veľkým snom o láske a domove.

Keď mal kôň dosť, priviedla som ho späť. Čierny Vlk ešte stále stál akoby v kŕči, ale zrazu sa otočil smerom k skalám a vyrazil zo seba mocným hlasom škrek orla. Odpovedala mu ozvena. Dvojnásobná.

Takže to nebola ozvena, ale dohodnuté znamenie. Winnetou s Old Shatterhandom už vedia, aké je moje rozhodnutie.

Jeho tvár bola teraz slávnostná, ale pohyby pokojné, plné sebaovládania. Rozdúchal oheň a začal ošklbávať morku. Zajac už mal kožu stiahnutú, tak som sa poobzerala po okolí, aby som pohľadala nejaké korienky a bylinky na ochutenie jedla. My meskalerské ženy sme v tomto výnimočné. Poznáme veľa druhov plodín, ktoré sa dajú jesť a ktoré osviežia ústa, aj keď je málo vody. Našla som aj meskal. „Meskal je život,“ učila ma moja matka. Bolo to pre mňa dobré znamenie, že pri našom prvom spoločnom jedle budeme mať aj srdce tejto plodiny, podľa ktorej má náš kmeň meno.

Keď som sa vrátila k ohňu, bolo už všetko pripravené na pečenie. Čierny Vlk vyzeral, ako by sa chystal odísť. Obrátil sa na mňa slovami:

„Dilhil Bacho bude teraz strážiť tábor, kým sa nevrátia moji bratia.“

Vyliezol na Deravú skalu, aby mal dobrý výhľad. Neviem, pred kým vlastne strážil náš tábor, lebo zakaždým, keď som na neho pozrela, upieral svoje oči na mňa.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

X.diel

Čierny Vlk rozprával ďalej svoj príbeh:

„Pred tromi zimami sme sa vracali s ostatnými bojovníkmi z lovu. Mňa a ešte zopár ďalších mladších chlapcov poslal náčelník napred, aby sme oznámili príchod lovcov. Vtedy som ešte nebol bojovníkom. Náš tábor sme našli vypálený. Deti a mladé ženy zmizli, zem bola posiata mŕtvolami. Tam som uvidel aj svoju nebohú matku. Oheň okolo ešte tlel, útočníci nemohli byť ďaleko.

Plný hnevu som sa vybral po stopách a podarilo sa mi dostihnúť ich zadný voj. Boli to lúpežní trampi. Priblížil som sa krytý stromami a napadol jedného, ktorý mal na koni prikrývku mojej matky. Chytil som ho pod krk, ale niekto na mňa zaútočil tomahawkom. Počul som ho svišťať, otočil som sa, aby som sa mu vyhol a dostal som ranu do tváre. Zletel som z koňa. Mysleli si, že mi rozťali lebku a nechali ma ležať na zemi. Tam som sa zmietal medzi životom a smrťou niekoľko hodín.

Veľký Duch však chcel, aby môj príbeh ešte pokračoval. V mrákotách som videl, že sa nado mnou skláňa bledá tvár. Tá ale určite nepatrila k trampom. Postarala sa o mňa, až kým som nebol schopný jazdy na koni. Ukázalo sa, že rana nebola až taká hlboká, v dobrej starostlivosti sa rýchlo hojila. Meno tej bledej tváre iste poznáte, je to slávny lovec Sam Hawkens.“

„Sam Hawkens!?“ zvolal som prekvapene.

„Áno tomuto mužovi som zaviazaný za svoj život a to dvojnásobne. Vrátiť do osady som sa už nechcel, nikoho som tam nemal. Tak ma Sam odprevadil do najbližšieho sídla Jicarillov, ktorý žili na južnej hranici lovísk. Tam sa ma ujali, ale nikdy som medzi nich nezapadol. Cítil som od nich podozrievanie, bol som pre nich iný. Žiadna squaw nechcel prijať moju ponuku vziať si ju k sebe. Tak som sa vybral hľadať inde.

Chcel som sa priblížiť k pueblu Meskalerov, ktorých ženy sa preslávili svojou šikovnosťou a starostlivosťou. Ešte som bol ďaleko od táboriska, keď som v meskalovom poli spozoroval pekné dievča. Muselo byť silné a statočné, keď sa odvážilo zbierať plodinu až v takej diaľke. Sledoval som ju a páčila sa mi stále viac. Nevedel som, či nie je primladá, či už sa môže sta ženou bojovníka. Potom sa ale začala slávnosť Vychádzajúceho slnka a ja som vedel, že sa určite chcem pokúsiť uniesť ju.“

„Natrafili sme na stopu môjho brata a zosilnili sme stráže. Začínam však tušiť, ako sa mu podarilo im uniknúť.“ prerušil jeho rozprávanie Winnetou.

„V tábore som zazrel svojho starého priateľa Sama. Potajomky som sa raz k nemu priplížil, keď sa prechádzal pri rieke. Takmer som ho nespoznal. Nemal na sebe starý lovecký kabát, s ktorým bol zrastený ako grizzly so svojou kožušinou. Mal pekne vypracovaný indiánsky odev.“

Ach, to práve náš milý Sam prežíval svoju mesačnú romancu s Indiánkou Kliuna-ai. Mesačnú – nie že by trvala presne mesiac, ona vlastne netrvala ani celé dva týždne. Kliuna-ai totiž v reči Meskalerov znamená Mesiac – zaspomínal som si popri mladíkovom rozprávaní na udalosti počas môjho pobytu v pueble. Samozrejme vtedy bolo Samovo srdce otvorené pre všetky pošetilosti lásky a naklonené pomôcť akémukoľvek zaľúbencovi.

„Keď ma Sam zbadal bol prekvapený,“ pokračoval Jicarilla. „Vypočul ma a hovoril mi, že srdce treba poslúchať, že aj starý Sam už to vie. Sľúbil, že mi pomôže. Potom sme sa stretli ešte raz. Vyčítal mi, že som bol nepozorný, a že ste našli moje stopy a že teraz budú dvojnásobné hliadky. Chcel som sa teda stiahnuť, ale Sam už mal plán. Povedal mi, že nasledujúcu noc má stráž on so svojimi dvoma spoločníkmi Dickom a Willom. Boli ochotní ma nechať potichu prejsť a pomôcť mi aj v pueble.

To už som odmietol. To by som stratil hrdosť v očiach mojej squaw! Tak som sa celú noc ukrýval pri pueble a čakal som na vhodnú príležitosť. Nadišla na svitaní. Videl som, že z piateho stupňa puebla niekto schádza a na moju veľkú radosť som spoznal dievča, ktoré som hľadal. Podarilo sa mi uchopiť ju odzadu za krk a v najväčšej tichosti preniesť cez spriatelené stráže. Takto mi Sam zachránil život druhýkrát.

Doniesol som svoje dievča do jicarillského tábora a postavil pred stan svojho koňa. Ešte som nemal čas rozpovedať jej toto všetko, keď som vošiel do stanu, čiesi ruky ma uchopili a prebral som sa až priviazaný na chrbte koňa.“

Mladík zmĺkol a nastalo ticho. Slova sa ujal Winnetou:

„Môj brat preukázal statočnosť bizóna aj lstivosť hada. Je bojovným vlkom aj priateľským mustangom. Winnetou ho pozýva do puebla Meskalerov. Môže tam pár dní pobudnúť, a ak ho bude chcieť dcéra Meskalerov, môže tam nájsť nový domov a mať svoju rodinu. Na znak našej dohody teraz vyfajčíme kalumet priateľstva. Howgh!“

Čo bude ďalej teda teraz ležalo v malých rúčkach dievčiny, ktorá spokojne spala pri vchode do jaskyne.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IX.diel

Miesto na výsluch už bolo pripravené. V závetrí na mieste krytom skalami a kríkmi horel malý ohníček, o skalu sa opieral mladý muž – bez pút. Prisadol som si k Winnetuovi. Obrátil sa na mňa slovami:

„Old Shatterhand nech si spolu so mnou vypočuje príbeh nášho brata. Na svoju česť mi sľúbil, že neujde, a tak ho Winnetou zbavil pút.“

Potom sa pozrel na bojovníka a pokračoval:

„Môj brat nás asi už pozná z puebla, vie, teda že moje meno je Winnetou a bledá tvár pri mne je môj pokrvný brat Old Shatterhand. Alebo sa mýlim, a nie ty si chodil niekoľko dní okolo nášho meskalerského tábora?“

„Áno, poznám vás. Winnetou sa nemýli. A Dilhil-bacho nemá dôvod klamať!“

Volal sa teda Dilhil-bacho – Čierny vlk. Všimol som si, že okolo pása mal pod opaskom tmavú kožu nezbavenú srsti. To vysvetľovalo stopy, ktoré po sebe nechtiac zanechal na kríkoch pri pueble.

Plamene nízkeho ohníka občas vyleteli vyššie a ožiarili Indiánovu tvár. Rozoznával som pekné výrazné črty, ale cez tvár sa mu od koreňa nosa až k ľavému uchu ťahala hrubá jazva, ktorá akoby sťahovala ľavé oko dole a ľavý kútik úst ťahala hore. Napriek tomu nepôsobil na mňa chlapec ošklivo. Išla z neho dôstojnosť a bojovnosť.

Hoci sedel, bolo vidieť, že je vysoký a urastený. Viac, ako zvykli byť Apači, ktorých som poznal. Cítil som, že sa v najbližších chvíľach dozvieme zaujímavé veci. Nechal som Winnetoua nech vedie rozhovor.

„Môj brat patrí ku kmeňu Jicarillov?“ pýtal sa. Aj jemu tu niečo nehralo. „Má meno Apača, ale jeho tvár nie je naša.“

„Winnetou má pravdu. Moje meno znie aj Kaatiit-skiri...“

Môj priateľ sa náhle vymrštil a nasledujúce slová preniesol s dýkou na hrudi nášho zajatca:

„Teda si Pawnee? Čo si chcel s dcérou môjho ľudu?“

Winnetou rozpoznal pawneejské nárečie, ktorým sa mladík predstavil. Asi aj jemu sa v hlave rýchlo vynorili obrazy týraných dievčat. Moje svaly sa tiež napli. Bol som pripravený zasiahnuť.

„Nerozumiem, čo sa stalo, prečo môj brat na mňa útočí. Áno, v mojich žilách koluje aj krv kmeňa Pawnee. Môj otec k nim patril. Narodil som sa ale jicarillskej matke a celý život som prežil s Apačmi.“

„Pawnees zabíjajú mladé squaws na obetu!“ vyštekol na neho Winnetou.

„Niektoré kmene asi áno, ale nech môj brat vypočuje môj príbeh. Nechcel som nikoho zabiť.“

Zostali sme v strehu, ale opäť sme zaujali naše predošlé pozície.

„Môj otec bol scout u bledých tvárí. Postupoval s nimi z Veľkých plání stále viac na západ, až prišiel k príbytkom Jicarillov. Tu sa napokon usadil, našiel si mladú squaw a vzal si ju za ženu. Pár rokov po mojom narodení však zomrel na kiahne. Matka sa o mňa starala a vychovala ma ako Jicarilla. Viem niektoré slová v jazyku Pawnees a mám aj ich podobu - vraj sa veľmi ponášam na otca.“

Ako to hovoril, spomenul som si, že obyvatelia Veľkých plání patria v našich časoch k najvyšším ľuďom Spojených štátov. Preto teda tá postava, ktorá medzi Apačmi dosť vyčnieva!

Mládenec rozprával ďalej svoj príbeh...

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VIII.diel

Na miesto, kde sme odstavili kone, som prišiel mokrý až na kosť. Winnetou s Doolé pri mojom príchode hneď vyskočili do sediel. Nepadla žiadna otázka, nezaznelo žiadne prekvapenie, keď som sa objavil s ďalším koňom a navyše ešte aj naloženým. Winnetou nás viedol smerom k rieke.

Chvíľu sme cválali popri nej po prúde a potom sme vošli do vody. Pravdepodobne tu bol brod, lebo hladina siahala koňom len po bruchá. Že by Winnetou našiel toto miesto počas obhliadky okolia, kým som spal? Nemal som čas riešiť takéto otázky, lebo sme sa zase pustili do rýchleho poklusu. Cválať sa v blate príliš nedalo, ale aj tak sme išli tak rýchlo, ako to len bolo možné. Búrka sa vzďaľovala na východ a dážď slabol.

Nevidel som na krok pred sebou, veril som len inštinktu môjho koňa, že nasleduje tých, čo idú pred ním. Ako sa dokázal orientovať Winnetou, to zostalo pre mňa záhadou. Raz mi to vysvetľoval slovami, že to pre neho znamená ako keď my – bledé tváre chodíme po svojom dome po tme. Náš príbytok poznáme tak dokonale, že nepotrebujeme svetlo, ideme jednoducho spamäti. Pre neho – syna divočiny – je príroda jeho domom, v ktorom nepotrebuje osvetlenie, aby našiel svoju cestu.

Svoje vysvetlenie vtedy zakončil slovami:

„Môj brat si tiež čoskoro osvojí tento dar, ktorý dopraje dobrý Veľký Duch všetkým svojim deťom!“ A povedal to veľmi presvedčivo.

Mohol som len dúfať, že sa môj neomylný učiteľ nemýli ani tento krát. Nateraz som mohol s istotou povedať, že ešte som týmto darom neoplýval. Ale hoci som sa nevedel orientovať, necítil som obavy a nepodliehal som zmätku. Bol som plný dôvery v schopnosti môjho pokrvného brata. Snáď to môžem považovať za sľubný začiatok mojej westmanskej kariéry.

Po niekoľkých hodinách cesty sa dážď utíšil. Pomedzi mraky presvital kúsok mesiaca, sem-tam zažiarila nejaká hviezda. V ich slabučkom svite som viac vytušil ako zbadal, že po pravici sa nám dvíhajú skalnaté vŕšky a jednom momente som pocítil, že môj kôň stúpa do kopca.

Zastavili sme, niečo zašuchotalo a zrazu som nejasne uvidel Winnetua vo svetle sliepňajúcej pochodne, ktorú napochytre zimprovizoval z akejsi vetvy. Stáli sme pod skalným previsom, za ktorým sa černel vchod do veľkej skalnej pukliny. Odtiaľ asi môj spoločník priniesol suchú haluz.

Pristúpil ku mne a polohlasne mi povedal:

„Nech sa môj brat postará o dievča. Tu v jaskyni naľavo je príjemné miesto na nocovanie. Nech jej Old Shatterhand povie slová gentlemana, ktoré potešia a upokoja mladú squaw. Winnetou sa snažil byť k nej gentlemanom, ale ona sa stále chvela, akoby sa ho bála. Keď bude môj brat hotový, nech príde za mnou tamto pod skalu, vypočujeme spoločne nášho zajatca.“ Podal mi do rúk fakľu a pobral sa odväzovať mladíka z koňa.

Prišiel som k Doolé a odviedol ju dovnútra. Našli sme miesto bezpečné pred dažďom a vetrom, ale aj blízko vchodu. Pomohol som jej pripraviť lôžko, prikrývky sa použiť nedali, kvapkala z nich voda.

Zato tu bolo dosť lístia a konárov, akoby bola jaskyňa na takéto situácie vybavená. Dievča sa správalo pokojne a samostatne, vôbec som z nej nemal dojem ustráchanej slečny. Nechápal som, aký problém mohol mať s ňou Winnetou.

Našiel som aj vyhasnuté ohnisko aj drevo pripravené na zapálenie. Na skaly okolo ohňa sme rozložili prikrývky a ostatné mokré veci, aby sa tu sušili. Videl som, že tu už nie som potrebný, tak som sa vzdialil, celý zvedavý, čo sa dozvieme od nášho indiánskeho Rómea.

 3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VII. diel

Zablyslo sa – teraz už dosť blízko. V tábore už aj predtým vládol čulý ruch v očakávaní dažďa, ale teraz akoby všetci boli nabití elektrinou.

„O chvíľu priletí aj hromový vták. To je náš čas!“ ticho mi oznámil Winnetou.

Teda za dunenia hromu sa presunieme bližšie do tábora. Hrmenie na seba nedalo dlho čakať, bol to pre mňa znak, že ohnisko búrky je už blízko. To sme však už s mojím priateľom bežali – prikrčení a krytí bezpečnou temnotou, ktorá nastala po blesku. Naše kroky zanikli v hromovom burácaní, počas ktorého sa nám podarilo priblížiť k okrajovým stanom. Tu sme sa zastavili a kontrolovali situáciu. Nakoľko sme to mali vo výhľade, obyvatelia zaliezli dovnútra svojich típí. 

„Pobežíme k stanu dievčaťa hneď za svetelným vtákom! K zadnej stene!“ pošepkal mi Winnetou.

Vyčkali sme teda na ďalší blesk a keď obloha opäť potemnela, ticho sme sa šuchli až k stanu. Winnetou mi pokynul rukou doprava. Mal som dávať pozor na mladíka, ktorý zatiaľ nepohnute sedel pred stanom. Očividne strážil svoju „kvetinu prérie“. Dalo sa čakať, že tam takto zostane, kým sa nerozprší. Kôň sa s blížiacou sa búrkou plašil a funel. Dúfal som, že moja blízkosť ho nerozruší viac, ako hromy a blesky.

Zahrmelo. V tom hluku nebolo počuť, ako môj spoločník tomahavkom a nožom vyrába otvor v stanovej stene. Kým hrom ešte dunel, priskočil ku mne, jemne ma chytil po krk a zašepkal mi do ucha svoje meno. Rozumel som tomu tak, že teraz vstúpi do stanu a týmto spôsobom sa prihovorí dievčaťu, s tým, že rukou na hrdle zabráni, aby v prekvapení vydala nejaký zvuk. 

Možno už spozorovala dieru v stane, ale možno už odpočívala a teda nič nezbadala. Za ďalšieho dunenia hromu sa Winnetou vplazil dovnútra a o pár sekúnd už vychádzal von aj s dievčaťom. Ešte sa zastavil, aby mi povedal:

„Môj brat sa postará o stráže, aby príliš nepremokli. Aj o bojovníka pred stanom. Stretneme sa pri koňoch. Nečakal na moje otázky a spolu s Doolé zmizli v temnote.“

Postarať sa o stráže? Aký humánny bol môj indiánsky brat! V pľušti, čo príde, by som nenechal vonku ani nepriateľovho psa. A Jicarillovia boli navyše naši súkmeňovci – Apači! Nie sme tu predsa na vojnovej výprave, ale na romantickej avantúre s mierne komickým podtónom typu: kto z koho! Takže prinesiem milých strážnikov sem do stanu – asi tak to myslel Winnetou.

Ale najprv – kým som to stihol domyslieť, opäť sa zablyslo a zároveň zahrmelo a ako na pokyn sa spustil mohutný lejak. Mladík sa začal súkať do stanu. To bola pre mňa výzva, ísť mu naproti z druhej strany cez dieru, ktorú spravil Winnetou. Práve som vošiel, keď polohlasne vyslovil meno svojej vyvolenej. Pristúpil som k nemu a na uvítanie som ho pohladil svojou päsťou. V „sladkom opojení lásky“ padol k mojim nohám. 

Predtým ešte stihol vydať prekvapený výkrik – v tme asi moja silueta nepripomínala útle obrysy jeho milej. Nemusel som si však robiť obavy, že by ho niekto začul. Dážď usilovne klopotal na kožu wigwamu a spôsoboval hluk, v ktorom sa strácali ostatné hlasy ako kvapka v mori.

Kým sa mladík spamätá, mám nejaký čas, ale treba konať rýchlo. Zviažem ho, až keď prinesiem stráže. Tie by sa pod prúdmi vody mohli prebrať a nejakým spôsobom predsa len vyvolať poplach. A to by sme si teraz nepriali. Blesky a hromy mi opäť pomohli rýchlo sa dostať k strážam. Jedného som si prehodil cez plece, druhého zobral pod rameno a dotiahol oboch až k stanu. Pretlačil som ich doň a tu mi v hlave skrsol nápad. 

Čo s mladým zaľúbencom? Winnetou predsa spomínal, že by s ním rád hovoril. A pred típí stojí kôň! Viac mi nebolo treba – o chvíľu som už chlácholil koňa tým, že som mu do uší šepkal apačské slová.

Uveril mi a nechal sa odviesť – s Indiánom na chrbte. Visel tam bezmocne ako vrece šrotu. Ako som ho nakladal, uvedomil som si, že je to pekne urastený muž, určite o hlavu vyšší ako ja. 

Ťahal som koňa za sebou cez miesta, kde sme odstránili stráže a spoliehal som sa na to, že aj ostatní na hliadke sa utiahli pod stany. Veď kto by len mohol ohroziť tábor za takého psieho počasia! Až keď som bol v bezpečnej vzdialenosti od tábora, začal som zvažovať následky môjho husárskeho kúsku – únosu ženícha. Bol som v očakávaní, čo na to povie môj brat a učiteľ.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa                      

 

VI. diel

Winnetou ma informoval, že v okolí nenašiel žiadne stopy po prítomnosti človeka a požiadal ma zobudiť ho, keď sa začne šeriť. To znamená o také dve hodinky. Ubehli mi rýchlo. Počas mojej hliadky sa nič nestalo. V hlave sa mi vynárali obrazy z môjho popoludňajšieho sna – dievča vlečené na reťaziach za cválajúcim koňom. 

Krvavé brázdy, ktoré za sebou nechávalo, sa napĺňali zrnom, z ktorého rástla gigantická pšenica. Hrozné predstavy, až ma striaslo. Robil som si o Doolé starosti. Nevedel som si predstaviť, ako ju za tmy nájdeme v tábore, či tam vôbec zostane, či ju únosca nebude ťahať ďalej do veľkého sídla Jicarillov.

Winnetou sa prebudil sám, akoby mal v sebe načasovaný nejaký biologický budík. Prisadol si ku mne, pochopil som, že ideme mať bojovú poradu. Naozaj ma zaujímalo, ako sa zariadime.

„Keď sa úplne zotmie, môžeme sa bezpečne priblížiť k osade, Winnetou z diaľky videl skupiny stromov dostatočne vzdialené od pohľadov jicarillských stráží. Tam necháme kone,“ začal vysvetľovať stratégiu prieskumu.

„O stráže sa postaráme spoločne, ale ako nájdeme Doolé v tábore?“

„Priblížime sa, kým ešte budú horieť ohne. Ak sa Winnetou nemýli a dievča sa má naozaj stať nevestou, ženích by mal zachovať starý apačský zvyk.“

„Aký zvyk?“

„Apačské dcéry sa môžu rozhodnúť samy, akého bojovníka si vyberú za manžela. Nápadník, ktorý má o ňu záujem, priviaže pred jej príbytok svojho koňa. Keď ho dievčina vezme napojiť, znamená to, že s mladíkovou ponukou súhlasí. Budeme teda hľadať stan, pred ktorým bude stáť kôň.

 Ak ju uniesol statočný bojovník, nezachová sa inak. A on svoju statočnosť už preukázal v tábore Meskalerov. Winnetou verí, že tento muž je... – ako to povedal môj biely brat?“

„Gentleman?“ doplnil som. V duchu som sa pousmial. Ak to bude, ako hovorí Winnetou, tak toto bude pravý červený gentleman. Život týchto detí divočiny píše romantické príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani autor Tristana a Izoldy.

Medzitým sa zvečerilo, tak sme zbalili tábor a vybrali sa smerom, ktorý určil Winnetou. Kone sme nechali medzi stromami a k osade sme sa pobrali pešo. Silný vietor k nám privieval vôňu vzdialených ohňov a so sebou prinášal aj husté mraky. V dostatočnej vzdialenosti od tábora sme si vytypovali najvyšší strom, aby sme sa trošku zorientovali. 

Winnetou sa vyšplhal hore rýchlosťou veveričky, a aj lístie zaševelilo len ako by prešlo toto malé zvieratko. Snažil som sa ho napodobniť a o chvíľu sme už ocitli vedľa seba a mali sme celý tábor ako na dlani. Na pozadí ožiarenej časti osady sa odrážali tmavé postavy chodiacich stráží. Mohli sme si približne zmapovať aj trasy, v ktorých sa pohybujú. Dôležité pre nás bolo, že nepovažovali za nutné pri svojich obchôdzkach sa stretať. Keď dvoch-troch o chvíľu vyradíme, mohlo by ich susedom byť podozrivé, kde sa stratili ich kolegovia. 

Tábor pozostával z típí, čo svedčilo o tom, že ide o prechodné bývanie, len za účelom lovu. Spozoroval som, že Winnetou ukazuje prstom medzi wigwamy. Zaostril som tým smerom – a zbadal som koňa pri stane! 

„Tušenie môjho brata sa splnilo,“ zašepkal som mu. Pokýval hlavou a pokynul rukou dole. Videli sme všetko, čo sme potrebovali.

Obloha sa zatiahla hustými mrakmi. Prudký vietor veštil príchod búrky. V diaľke sa občas zablyslo.

„Veľký hromový vták nám pomôže vyslobodiť dievča,“ povedal mi do ucha Winnetou.

Preložil som si to tak, že počasie je našej výprave naklonené. Pre mňa začiatočníka to bolo veľké uľahčenie, hoci popri skúsenom Apačovi som necítil žiadne napätie ani strach. Jednoducho som vedel, že on situáciu zvládne aj so mnou po boku.

Najprv sme si potrebovali zaistiť bezpečie za chrbtom – odstrániť stráže. Remene sme mali pripravené. Plazil som sa za Winnetuom. Nebolo treba hýbať sa tým namáhavým spôsobom, ako ma to učil – na prstoch nôh a rúk. Čakali sme, že sa do polhodiny rozpúta riadna prietrž mračien, ktorá naše stopy milosrdne zakryje. Tak sme sa blížili hlavne nečujne s veľkou snahou zostať nepozorovaní medzi steblami trávy, ktorá sa zmietala sem a tam vo vetre. 

Zrazu sa môj priateľ zastavil a ja som pochopil, že je to pre mňa signál priblížiť sa k nemu. Keď som sa ocitol po jeho boku ukázal na mňa a potom rukou doprava. Pochopil som, že si beriem strážcu na tej strane. Napodobnil hlas ropuchy, ktorý tu pri rieke zapadol do situácie veľmi prirodzene. Potom sa bez ďalších slov odplazil doľava. Pochopil som, že kvákanie žaby bude znamenie na útok. 

Môj Indián už sa približoval. Pomalými pokojným krokmi meral svoju trasu. Zvuk ropuchy ho nevyrušil. Ja som sa však vymrštil a uštedril som mu jednu z mojich rán, vďaka ktorým som dostal svoje zálesácke meno Stará drviaca ruka. Sklátil sa na zem, kde už som ho svižne zväzoval remeňmi a vsunul mu kus z jeho loveckej košele do úst.

 Pozrel som sa smerom, kde pracoval na svojej úlohe Winnetou a videl som, že už je tiež so svojím strážcom hotový.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

V. diel

Stopa, ktorú sme sledovali, bola stále výraznejšia a čerstvejšia. Odhadoval som, že je stará nanajvýš tak štyri hodiny. Krajina pred nami sa začala mierne vlniť a do cesty sa nám postavili malé pahorky. Za jedným z nich náš zrak utkvel na širokom páse, ktorý sa blížil z východu. Ako sme sa k nemu približovali, videli sme, že sa pretol so stopou, ktorú sme sledovali. 

„Uff!“ Winnetou zastavil koňa a na jeho tvári bolo vidieť sklamanie.

„Dokáže môj brat prečítať, čo sa tu stalo?“ vzal na seba opäť rolu môjho učiteľa.

Stáli sme nad križovatkou stôp. Zem bola chaoticky zdupaná a stopa potom pokračovala ďalej na sever.

„Z prérie sem prišla skupina indiánskych bojovníkov. Zobrali našich dvoch do svojho stredu a pokračovali v ceste na sever.“

„Môj brat hovorí správne. Koľko asi bolo koní?“

Opäť som sa sklonil nad stopu, obišiel som ju zo všetkých strán a potom som vyslovil svoj úsudok:

„Bolo ich desať až pätnásť.“

„Tak si to myslí aj Winnetou!“ povedal mi, keď zbežne prezrel odtlačky. „To vidíme našimi očami. Ale môžeme povedať ešte omnoho viac. Vidí môj brat niečo aj svojím vnútorným okom? Kto mohli byť tí bojovníci? Kam majú namierené?“

Inštinktívne sa mi v hlave utvoril obraz – predstava o celej situácii. Len som si potreboval ešte overiť fakty, ktoré Winnetou zaručene vedel, a mne by pomohli potvrdiť moje predpoklady.

„Kým odpoviem môjmu bratovi, chcem sa ho ešte niečo opýtať. Ako ďaleko je najbližšia jicarillská osada?“

 „Svoje sídlo s poľami a plantážami majú asi dva dni cesty na sever.“

To presne vyhovovalo mojej domnienke.

„Bojovníci sa pravdepodobne vracali z lovu bizónov, ktoré teraz tiahnu prériami. Nevracajú sa však do sídla, o ktorom hovoril môj brat. Čakal by som, že niekde nablízku založili loveckú osadu.“

„Uff! Môj brat vyslovil moje myšlienky!“

Viac nepovedal, ale mne to stačilo na to, aby som bol na seba poriadne hrdý.

Moja zálesácka skúška však pokračovala ďalej:

„Čo navrhuje môj brat – čo máme teraz urobiť?“

„Je mi ľúto, že sme dvojicu nedostihli skôr, to by sme mali omnoho jednoduchšie. Stopa hovorí, že sa tu stretli s lovcami asi pred tromi hodinami. Teraz by som priviazal kone o kolíky tu v dolinke a vyliezol na tento najbližší pahorok. Zhora by som preskúmal situáciu ďalekohľadom a potom by som rozhodol, čo ďalej.“

Winnetou neodpovedal, zoskočil z koňa a začal ho priväzovať. Teda so mnou úplne súhlasil. Pridal som sa k nemu a o chvíľu už sme stúpali svižným krokom do kopca. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme boli prikrčení, až sme sa napokon úplne plazili. Pred nami sa rozprestierala opäť rovná planina. 

Vytiahol som ďalekohľad a preskúmal som obzor. Na ľavej strane horizontu, tam kde sa vinulo Rio Pecos, som uvidel čiernu škvrnku. Keď som lepšie zaostril, rozoznal som aj jednotlivé body. Podal som ďalekohľad Winnetuovi so slovami:

„Pri rieke som niečo našiel. Mohla by to byť lovecká osada.“

Chvíľu skúmal situáciu a myslím, že jeho orlími očami videl ešte viac, ako ja. Vrátil mi ďalekohľad mlčky prikývol a ako had sa zvrtol smerom dole z pahorku. Nasledoval som ho. Keď sme odväzovali kone, opýtal som sa:

„Teraz si nájdeme úkryt, z ktorého by sme sa mohli priplížiť k osade?“

„Môj brat sa naučil čítať moje myšlienky. Asi mu teda nemusím hovoriť, že pri rieke sa nachádza husté krovie a lesík, kam nepreniknú oči Jicarillov. Tam sa zatiaľ môžeme utiahnuť.“

Pomedzi pahorky, aby nás nebolo také ľahké zahliadnuť, sme sa pustili smerom na západ k rieke. 

Potom zase kúsok na sever, až kým sme neboli dostatočne blízko k osade, ale zase nie príliš blízko, aby sme ohrozili našu bezpečnosť. Winnetou s istotou stopárskeho psa vyhľadal v lesíku malú čistinku, na ktorej sme sa utáborili. Na prieskum sa môžeme vybrať až pod rúškom šera. Keďže nás čaká asi rušná noc, Winnetou navrhol, aby sme sa vystriedali v strážení a spaní, a zobral prvú hliadku. 

Zjedli sme niečo zo svojich zásob a Winnetou sa vybral na obhliadku najbližšieho okolia. Pre mňa nastala ďalšia zo zálesáckych skúšok: je to naozaj majstrovstvo vedieť zaspať na želanie. Evidentne som obstál, lebo keď ma môj priateľ zobudil uprostred sna, slnečné lúče k nám cez stromy prenikali zo západu.