1. DOOLÉ: Nové šaty

I. diel

„Doolé! Doolé!“

To bol hlas mojej matky.

Volala moje meno.

Dočasné meno, lebo už čoskoro sa zmením a dostanem nové meno. Môj kmeň mi pomôže stretnúť sa s Premieňajúcou ženou, alebo Ženou v bielom - ako ju tiež voláme. Potom bude všetko iné.

„Ideeem!“ zakričala som a rozbehla som sa za matkiným hlasom. Nebežala som, ja som priam letela. Doolé znamená v reči meskalerských Apačov motýľ. Keď som sa narodila vraj som trepotala rukami ako lietajúci kvet – motýľ. Preto som dostala toto meno. Poletovať medzi našimi típí, medzi stromami alebo trsmi agáve – to bol môj život! Môj život podľa mena, ktoré som mala tak rada. Neviem si predstaviť, že po slávnosti Vychádzajúceho slnka už to bude inak.

Bývali sme na piatom podlaží puebla. Moja rodina sem prišla pred pár mesiacmi na pozvanie veľkého náčelníka Inčučunu. Predtým sme žili na prérii pod horami vo wigwamoch. Pueblo bolo oproti tomu pre mňa skalou smútku. Chcela by som ísť späť.

Vošla som do našej miestnosti cez otvor v stene. Svetlo sem vchádzalo len cez dvere, ale tie boli také široké a vysoké, že tu bolo celkom dosť vidno.

„Bola tu stará Bindyia,“ začala matka hneď, ako ma zbadala. „Pýtala sa, či by si prišla pomáhať jej a Nšo-či pri výrobe obleku. Má byť pre tú mladú bielu tvár, čo sa stala bratom nášho Winnetoua.“

Winnetou! Moje srdce sa zatrepotalo ako motýľ. Možno tam príde aj on, keď budeme spolu šiť!

„Pôjdem im pomôcť!“ povedala som a radšej som odvrátila tvár, aby nebolo vidieť, ako som zahorela.

„Je to pre našu rodinu veľká česť, že ťa volá náčelníkova dcéra. Nezabudni na to. A bledá tvár o tom nemá vedieť. Bude to dar od Winnetoua. Takže si daj pozor na jazyk! A radšej choď hneď za Bindiyou. Bude na prvom poschodí, vyberajú kože na oblek.“ Posledné slová ku mne doznievali už zdiaľky, vyletela som totiž z izby a brala zárezy v brvnách medzi podlažiami po dvoch. Niekde som zoskakovala už aj z polovice rebríkov a letela som strmhlav dole.

Boli vnútri na dolnom poschodí, prehrabávali sa obe v kope koží. Zošúverená zhrbená starenka Bindiya aj krásna náčelníkova dcéra. Zľahka sa na mňa usmiala na privítanie.

„Ha'andah! Vyberáme tie najbelšie a najväčšie. Pomôžeš nám preniesť tento zväzok von? Na slnku lepšie uvidíme, ktoré odtiene sa k sebe hodia.“ Hneď ma zapojila do práce.

Vonku nám to išlo rýchlo, Bindyia vždy schválila, čo sme vybrali. Kože boli naozaj pekné, jemne opracované. Možno sa od skúsenej starkej naučím nové veci, ako materiál ešte viac zmäkčiť a zošiť. Na môj veľký deň premeny si totiž aj ja potrebujem ušiť šaty. So strapcami a výšivkami. Pomáha mi pri tom medicimanka aj matka, ale múdrosť veku Bindyie tiež zaváži. Takže som si v mysli hovorila:

„Doolé, maj oči ako orlica.“

Vtom sa nad nami ozval škrek orla. Bolo to tak blízko! Niekto tu počúva moje myšlienky?

Pozrela som hore – na plošine tretieho podlažia stál on – Winnetou! A pozeral sa na mňa!

Nie, pozeral sa na Nšo-či vedľa mňa. Vyzeralo to, že hlas orla mal byť znamenie.

Nšo-či začala zbierať rozložené kusy koží a hovorila:

„Rýchlo ich vezmime dovnútra, Winnetou sa chystá so svojím bielym bratom vyjsť von. Varoval nás. Nechce, aby nás tu pristihol.“

Vnútri sme našu prácu v pokoji dokončili. Moje myšlienky pritom zaleteli na tretie poschodie.

Winnetou je taký...

Je úplne iný ako ostatní naši bojovníci. Tí sú ako vlci – družní, udatní, bystrí, rýchli...

Ale Winnetou je oproti nim ako puma. Má krásne oči, ladné ľahké pohyby, zodvihnutú hlavu ako pán lesa. Na koni sedí ako pevný céder a keď je v plnom cvale, pripomína svištiaceho sokola.

„Doolé, túto kožu berieme, nedávaj ju znova na tú kopu,“doletel ku mne kdesi zdiaľky hlas plný úsmevu.

Rýchlo som sa spamätala a šikovne som zbalila a zodvihla všetko, čo sme vybrali.

„Teraz to môžeme odniesť do príbytku k Nšo-či, Old Shatterhand už je preč a nič neuvidí. Zajtra, keď bude slnko nad skalou puebla, môže prísť Doolé k rieke? Budeme zmäkčovať kože. Na hladkých skalách pri rieke sa nám bude dobre dariť. Bindyia prinesie aj mozgovú pastu na kožu. Ak Doolé ešte potrebuje pastu alebo kožu na svoje šaty, môže si tiež z nej zobrať. Chce moja mladá sestra ešte pracovať s nami?“

„Doolé príde,“ odpovedala som. Viem, že matka by to chcela a aj ja to chcem.

„Zajtra hneď pri východe slnka môj brat s bledou tvárou odchádzajú do hôr učiť sa loviť. Takže pri rieke nás nebudú môcť vidieť,“- dodala so spokojnosťou v hlase Nšo-či.

Motýľovi v mojom srdci zvädli krídla.

O chvíľu sa však znova zatrepotali. S východom slnka mám predsa ísť pod skalný previs na stretnutie s medicimankou. Možno ho cestou zazriem, ako odchádza.