2. OLD SHATTERHAND: Nová žena

1. diel

„Vyšla ranná hviezda, Old Shatterhand nech sleduje, teraz sa to začne,“ upozornil ma Winnetou. Z veľkého posvätného tipí vyšiel slávnostný sprievod. Stan tu Apači vybudovali len včera. Všetci z puebla sa pred ním teraz zhromaždili, aby sa zúčastnili slávnosti Vychádzajúceho slnka, pri ktorej sa z dievčaťa s menom Doolé stane dospievajúca žena.

Ako som sa stal Old Shatterhandom a pokrvným bratom Apačov, o tom sa láskaví čitatelia môžu dozvedieť v knihe Winnetou 1. Po pohnutých dňoch rozlúčky s bielym otcom Klekí-petrom, ktorého zavraždil Rattler, člen našej belošskej výpravy, nadišli pre Apačov pokojné dni. Život sa vrátil do svojich všedných koľají. Moji druhovia Sam Hawkens, Dick Stone a Will Parker využili pohostinnosť Apačov a poriadne si oddýchli.

V týchto dňoch som však ja veru nehlivel na medvedej koži v pueble. Winnetou sa rozhodol, že musím prejsť „indiánskou školou“. Často sme boli preč celé dni. Jazdili sme veľmi ďaleko a cestou som sa musel cvičiť vo všetkom, čo patrilo k poľovačke a k boju. Túlali sme sa po horách a Winnetou ma pritom dôkladne vyučoval, ako sa mám priplaziť k nepriateľovi. Konal so mnou ozajstné „manévre“. Často sa predo mnou skryl a ja som mal za úlohu vyhľadať ho. Pritom sa všemožne snažil zotrieť svoje stopy a ja som sa zase zo všetkých síl namáhal nájsť ich. Neraz sa skrýval v hustom kroví alebo stál vo vode rieky Pecos, zakrytý visiacimi konármi kríkov, a prizeral sa; ako ho hľadám. 

Upozorňoval ma na moje chyby a ukazoval mi, ako sa mám správať, čo mám robiť a čoho sa vystríhať. Bol to naozaj výborný výcvik. Winnetou ma vyučoval s nadšením a ja som sa zas s radosťou učil a obdivoval som svojho učiteľa. Z jeho pier sa nikdy nevykĺzla pochvala, ale ani hana. Bol majstrom po každej stránke, ako si to vyžadoval život Indiánov, a bol aj majstrom vo vyučovaní! Neraz som sa vrátil domov unavený a akoby dolámaný. 

Ale ani potom som sa ešte neoddal odpočinku. Chcel som sa naučiť nárečiam Apačov. Učil som sa v pueble. Tu som mal dvoch učiteľov a jednu učiteľku. Nšo-či ma učila nárečiu Mescalerov, náčelník Inču-čuna nárečiu Llanerov a Winnetou nárečiu Navajov. Sú to príbuzné nárečia a nemajú veľkú slovnú zásobu, preto mi učenie šlo rýchlo. (Karl May, Winnetou1)

Účasť na tomto posvätnom obrade bola tiež súčasťou mojej indiánskej výchovy, ktorú som tu mal nadobudnúť. Winnetou sedel nepohnute, s pohľadom upätým kdesi za obzor. Vôbec sa nezdalo, že by sledoval bujaré dianie pred ním. Zato ja som sa podchvíľou predkláňal a nakláňal, aby som mohol lepšie pozorovať tance a spevy a najmä bubeníkov, ktorí sa do svojho hudobného predstavenia vkladali s celou dušou. Zaváhal som, či tým mojím veľkým záujmom nepripadám Indiánom ako stará zvedavá squaw, ktorá si všade hľadá zámienku, o ktorej by potom mohla klebetiť.

Zažil som u Apačov za krátky čas, ktorý som tu pobýval, pohreb významného člena kmeňa, drsný obrad mučiarenskeho kolu – a to takmer aj na vlastnej koži, uzavretie bratstva a teraz tento jedinečný rituál. Dievča má tvár niečím namaľovanú, či skôr natretú. A dávajú jej piť cez slamku. Cez toho šamana teraz nevidím, čo sa deje.

Môj pokrvný brat obrátil ku mne, s iskričkou v oku a ľahko zodvihnutým kútikom. Akoby vycítil, na čo myslím.

„Old Shatterhandovi sa páčia zvyky Meskalerov?“ opýtal sa.

„Nikdy som ešte také nezažil. Knihy nemôžu dosť dobre opísať to všetko, čo tu teraz ja vidím a počujem!“ odpovedal som fascinovaný dynamickými pohybmi tanečníkov a šamanky. Hlavná hrdinka rituálu práve stála ako socha a všetko akoby smerovalo k nej.

„Vzývajú Ženu v bielom. Je to veľká ochrankyňa Apačov. Naši praotcovia hovorili, že k nám prišla z Bielej Hory, ktorá je pre nás posvätná. Teraz Žena v bielom prehovorila vnútri malej Doolé a bude v nej prebývať a rozprávať k nej stále,“ vysvetľoval mi Winnetou.

Žena v bielom? V myšlienkach som zaletel do mojej vlasti. Obrazy a sochy Božej Matky, ochrankyne môjho národa, boli možno podobné predstave týchto divochov o ich Veľkej žene. Vrúcnosť, s ktorou sa na ňu Indiáni obracali, sa mi zdala blízka vrelosti, s ktorou sa naši dedinčania modlili k Matke Krista. Aj keď prejavy „zbožnosti“ boli také rozdielne! Bolo by možné, že Mária, Matka Pána, sa ujala aj ľudí tohto kraja na Divokom západe? Že keď títo prírodní ľudia sú tiež Božie deti, tak aj oni môžu pokladať Pannu Máriu za svoju Nebeskú matku? Ženu v bielom, ktorá sprevádza každú ženu na jej životnej ceste a je jej oporou a posilou?

„Doolé už nie je dieťa, už je žena,“ prerušil moje myšlienky Winnetou.

Pred očami sa mi vynorili obrazy z našej starej Európy – okázalé plesy, pri ktorých sa uvádzali do spoločnosti mladé dámy vo veľkolepých róbach alebo dedinské krčmičky, kde na zábavu prvýkrát príde mladé dievča v doprovode staršej sestry. Bol som dojatý, keď som videl tieto deti divočiny sláviť dôležitú udalosť mladučkej Apačky s takou oddanosťou, jednoduchosťou a pritom hĺbkou spätou s prírodou a ich duchovnosťou.

Dievča sa správalo ticho, až by som povedal zbožne, akoby nasávalo všetko, čo sa okolo neho dialo a samo k tomu nemala slov. Keď ju oslovovali „Žena v bielom“, zdalo sa, že v nej rastie hrdosť a dôstojnosť. Určite sa dotýkala niečoho, čo ju presahovalo. Stále som v nej videl ešte dieťa a zároveň zrelú ženu aj múdru starenu. Akoby sa tu medzi nami vznášal duch podstaty ženskosti, materstva, ba samotná esencia darovania života. Boli to posvätné chvíle, ale nie škrobené či upäté. Bola to posvätnosť prirodzenosti.