1. DOOLÉ: Nové šaty 

II. diel

Ešte bolo šero, keď som ráno zliezala z puebla. Vykročila som smerom ku skale, kde sa mám stretnúť s medicimankou. Začula som fŕkanie koní a podupávanie kopýt. Áno, boli tam oni dvaja – Winnetou a bledá tvár, chystali sa na cestu. Keď som prechádzala popri nich, beloch kývol hlavou smerom ku mne, náčelníkov syn sa síce pozrel mojím smerom, ale potom mal oči len pre svojho koňa.

Je to veľký bojovník! Chcela by som im popriať ochranu Veľkého Ducha na ich cestách, ale to deti v našom kmeni nerobia. A ja som bola pre neho ešte stále dieťa.

Prišla som k skale a vyliezla k previsu, ktorý tu vytváral malú jaskynku. Medicimanka tu ešte nebola. Sadla som si teda a otočila tvár k východu.

„Uff,“ vykĺzlo mi z úst. Mala som pred očami celé údolie, ktorého sa začali dotýkať prvé pierka vychádzajúceho slnka. Motýľ v mojom srdci rozpäl krídla, akoby chcel doletieť až k nemu. Zľahka sa vznášal nad stromami, skalami, riekou až k ďalekému obzoru, kde teraz cválali dvaja jazdci. Zrazu zaštrkotali kamienky – medicimanka prichádzala. Čoskoro sa pod skalou ukázala jej tvár. Bola staršia ako moja matka, ale silná a húževnatá. Na začiatku to bolo pre mňa ťažké byť tu s ňou. Bola to pre mňa cudzia žena. V osade, kde sme bývali predtým, bola šamankou otcova sestra. Poznala ma od malička. S ňou by som chcela prejsť slávnosťou premeny...Prečo nemôžu ísť niekedy veci, ako chcem ja? Krídla môjho motýľa zvädli.

„Moja malá sestra je svižná ako slnečné pierko! Chválim ju za to, že prišla tak skoro!“

Previnilo som zažmurkala. Medicimanka z puebla bola vždy veľmi láskavá a trpezlivo ma všetkému učila. Nemohla za to, že sa moja vnútorná jaskyňa života otvorila krátko po tom, čo sme sa presťahovali do puebla. Keď z môjho vnútra vyšlo krvavé znamenie, že život vo mne začína dozrievať, matka ju požiadala, aby sa ujala môjho učenia. Tak to u Meskalerov chodilo vždy. Jivin-Ela – tak sa volala moja učiteľka, mi ukázala toto miesto v skale. Mohla by som chodiť aj do jej príbytku v pueble, ale tu sme mali viac pokoja. Okrem toho, táto jaskyňa je vraj podobná ako moja vnútorná jaskyňa, kde sa odohráva tajomstvo života a smrti. Krv, ktorá zo mňa s okruhom mesiaca vychádza je znamením smrti, ale aj života. Je to kolobeh život-smrť-život. Lebo smrť nemôže trvať večne! Vždy príde nový život. Tak je to v lese aj v rieke, tak je to v horách a na prérii, tak je to aj v mojej vnútornej jaskyni. To hovorila Jivin-Ela, čo znamená: Zem, ktorá dáva život. Dobré meno pre medicimanku.

„Doolé už počula všetko o veľkom dni Premeny. Zostalo to aj v jej srdci?“ začala Jivin-Ela.

Nastražila som uši - dnes to teda asi bude skúška.

„Šamanka Meskalerov sa môže presvedčiť,“ snažila som sa odpovedať spôsobom dospelej.

„Kedy sa začne slávnosť?“

„Pri východe Rannej hviezdy. V posvätnom típí dostane Doolé najprv požehnanie šamana. Posype ju peľom z kvetov na znak priania plodnosti.“ To bola ľahká otázka. Motýľ v mojom srdci pokojne mával krídlami.

„Moju sestru potom čakajú tance a behanie. Kam pobeží?“

„Smerom k východu slnka. Tam bude položený rituálny košík, ktorý mám obehnúť štyrikrát na znak štyroch období života: novorodenec, dieťa, dospievajúca žena a dospelá žena. Potom budem bežať aj do štyroch strán sveta.“

„Prečo budeme mazať tvár mojej mladej sestry kukuričnou kašou a potom bielou hlinou?“

„Kukurica je symbol plodnosti, biela hlina zase znamená posvätnú Ženu v bielom.“

„Áno, Doolé bude na chvíľu pre nás Ženou v bielom. Aká bude jej tvár?“

„Ako zo skaly. Moje ústa budú tiché, ale moje uši otvorené, aby som počula hlas Ženy premeny.“

„A aké bude srdce mojej sestry?“

Chvíľu som zostala ticho. Nadýchla som sa, lebo som sa chcela odvážiť odpovedať veľmi úprimne:

„Moje srdce bude plné radosti ako prúdy Rio Pecos. Bude vzrušené ako pereje na skalách. Doolé vie, že to nemôže dať najavo slovami ani tvárou. Ale chce to ukázať! Svojím tancom plným sily.“ Uff, to bolo možno trúfalé. Pozriem sa medicimanke do očí, alebo radšej nie?

„Moja sestra hovorí dobre! Ona je veľkou nádejou pre celý náš kmeň, zárukou že náš ľud bude žiť, že bude mať synov a dcéry a jeho zvyky pretrvajú.“

S uľahčením som vydýchla.

„A je moja sestra už dosť silná? Vydrží štyri dni tanca, pôstu, málo spánku. Má vytrvalosť?“

„V mojej rodine pracujem každý deň, chodím zbierať meskal na vzdialené miesta, nosím pri tom na chrbte malého bračeka. Moje nohy aj ruky sú silné. Moja nádej, že túto skúšku zvládnem, je veľká.“

„Uff, uff! Dávam svoje slovo, že Doolé je pripravená. Dám svoje slovo aj tvojmu otcovi a matke, aj šamanovi a spolu stanovíme deň veľkej slávnosti. Howgh!“

Motýľ v mojej hrudi sa rozletel po celom mojom tele. Jivin-Ela mi dala svoje slovo!

Potom sme ešte prezreli, v akom stave sú moje šaty na obrad. Korálikové vyšívanie sa jej páčilo, ešte mi odporučila pridať jeden rad strapcov z bielej kože, aby som sa viac podobala na Ženu v bielom. Nšo-či mi snáď dá kúsok z jej koží, aby som si šaty mohla dokončiť.