1. DOOLÉ: Nové šaty

III. diel

Práca na obleku pre bledú tvár pokračovala dobre. Pod vedením zručnej Bindyie sme rýchlo postupovali. Teraz sme pracovali zväčša v pueble u Nšo-či. Winnetou nás niekedy prišiel pozrieť.

Keď vstúpil, tvár som mala hneď vo farbe býčej krvi. Sklonila som hlavu nad výšivku a tvárila sa, že ma nesmierne zaujíma, ako Nšo-či rozpráva bratovi o Old Shatterhandovi:

„Divil sa, keď videl naše ženy vyčiňovať kože, že na to používame mozog zvierat. Povedal, že my Indiáni robíme lepšiu chemiku, ako v jeho vlasti,“ smiala sa Nšo-či.

Neviem, čo je to tá chemika, či ako to má byť, ale skrytým pohľadom som zazrela, že Winnetou sa pousmial. Takto zblízka sa mi ho ešte nikdy doteraz nepodarilo vidieť.

V ten večer som sa k nášmu príbytku v pueble priam vznášala. Vo dverách mi cestu zastal otec.

„Hovoril som s medicimanom. Stanovil tvoj deň premeny. O päť sĺnk. Zajtra idem na lov, aby sme mohli nasýtiť všetkých hostí.“

Moje vnútro zovrelo ako voda v kotlíku.

„O päť sĺnk? Prečo si mi nepovedal, že za ním ideš? Je to môj deň! Prečo som nemohla vedieť...“

„Moja dcéra nech mlčí. Howgh!“

To bol môj otec. Udatný bojovník – preto si ho Inču-čuna zavolal k sebe do puebla. Volal sa Peš-endatseh – Dlhý Nôž, ale podľa mňa sa mal volať Štyri Vlky – bol často prudký a hnevlivý. Matka bola pri ňom vzor sebaovládania pre všetky ženy kmeňa. Ja som ale nebola moja matka. Zaťala som zuby, otočila sa a už som mala za sebou dve podlažia puebla. Utekala som k šamanke. Našla som ju v jej príbytku. Pomaly zdvihla hlavu a pozrela na mňa so slovami:

„Čo privádza moju sestru v takom nepokoji ku mne?“

„Stanovili môj deň! A ani sa ma neopýtali! Pre otca som malé dieťa, ktoré si naloží do košíka a odnesie kedy chce a kam chce!“ vysypala som zo seba.

„Moja sestra má vo svojom vnútri vlčicu! Cerí zuby a vrčí, keď druhí voči nej konajú nespravodlivosť! A to je dobre!“ dodala Jivin-ela spokojne.

„To je dobre?“ pýtala som sa nechápavo a sadla som si k nej.

„Isteže, je to dobre! Vlčica ju chráni. A pomáha jej chrániť to, čo je pre ňu cenné: jej česť, úctu, jej domov, jej deti, keď ich neskôr bude mať.“

„Doolé si ešte pred chvíľkou myslela, že musí svoju vlčicu zabiť,“ hovorila som k nej s dôverou.

„Nie zabiť! Doolé ju musí počúvať! Veď keby slávnosť stanovili počas tvojho posvätného krvácania, to by nebolo správne. Nemôžu deň stanoviť bez teba! Ale moja sestra má v sebe aj laň, ktorá vycíti nebezpečenstvo a vie rýchlo ujsť. Keby moja sestra skočila ako vlk po svojom otcovi a chcela mu prehryznúť krk, nevládala by. Dlhý Nôž je silný udatný bojovník, v sebaobrane by jej ublížil. Doolé musí počúvať aj svoju laň.“

„Ale môj otec nekonal dobre!“

„To, že je tvoj otec veľký muž a má priazeň náčelníka neznamená, že nerobí chyby. Ublížil ti – to vie aj tvoja vlčica aj tvoja laň. Žena v bielom by nechcela, aby žiadny Apač takto nakladal s jej dcérou!“

Počúvala som a ťažko som dýchala. Žena v bielom by to takto nechcela! Ona by to nechcela! Aj ja v sebe počujem tento jej hlas.

„Počuje v sebe moja sestra hlas Ženy v bielom?“ opýtala sa Jivin-ela, akoby vedela na čo myslím.

Nemo som prikývla.

„Nech si moja sestra zapamätá zvuk toho hlasu aj miesto odkiaľ prichádza. Odteraz už Doolé vždy rozozná, keď k nej hovorí. Je to veľké tajomstvo. Howgh!“

Ako inak znelo toto šamankino howgh! Oproti tomu istému slovu, ktoré pred chvíľou na mňa kričal otec.

„Chcem mojej mladej sestre povedať, že má v sebe aj múdru sovu,“ pokračovala Jivin-ela.

„Prišla na dobré miesto, kde jej starosti zostanú skryté v bezpečí!“pri tých slovách sa z môjho oťaženého srdca odkotúľal veľký balvan.

„A ešte mám niečo pre moju sestru.“ Jivin-ela mi podala malý náhrdelník. Nebolo na ňom veľa ozdôb – iba jedna. Skrížené drievka opletené korálikmi. Takýto znak sa čnel aj na hrobe Bieleho otca – Klekí-petru.¹

„Je to znak lásky a odpustenia. Tak ma to náš učil biely učiteľ,“ vysvetľovala.

„Nech sa ním Doolé ozdobí na slávnosť Premeny. Jej život ženy nášho kmeňa bude plodný, keď bude plný lásky a odpustenia.“

S tými slovami mi zavesila krížik na krk.

Cestou domov som ho jednou rukou stále zvierala. V srdci mi rástol nový plán: Mám ešte päť dní. Potrebujem dokončiť dary pre hostí mojej slávnosti. Každý totiž má odísť obdarovaný. Doteraz som robila kožené ozdoby v tvare slnka s pierkami. Urobím aj symboly vlčice a lane a tiež tieto znaky odpustenia a lásky, to bude tiež krásny dar, moje posolstvo. Howgh!

Keď som prišla domov, otec spokojne sedel pri mäse, meskale a kukurici spolu s mojimi bratmi a sestrou. Matka ma pritiahla k sebe a šepkala mi:

„Tvojmu otcovi sa dostalo veľkej cti! Winnetou ho požiadal, aby sa mohol zajtra pridať k jeho loveckej výprave spolu s jeho bielym bratom. Old Shatterhand vraj tak bude môcť preukázať, čo sa od náčelníkovho syna naučil. Je to veľká česť pre našu rodinu. Otec už sa nehnevá. Môžeš ísť jesť s nimi.

Prisadla som si a otec mi hneď podal opečený meskal.

„Ďakujem Winnetou,“ ticho sa ozval motýľ v mojom srdci, „ani nevieš, ako si mi pomohol!“