3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IX.diel

Miesto na výsluch už bolo pripravené. V závetrí na mieste krytom skalami a kríkmi horel malý ohníček, o skalu sa opieral mladý muž – bez pút. Prisadol som si k Winnetuovi. Obrátil sa na mňa slovami:

„Old Shatterhand nech si spolu so mnou vypočuje príbeh nášho brata. Na svoju česť mi sľúbil, že neujde, a tak ho Winnetou zbavil pút.“

Potom sa pozrel na bojovníka a pokračoval:

„Môj brat nás asi už pozná z puebla, vie, teda že moje meno je Winnetou a bledá tvár pri mne je môj pokrvný brat Old Shatterhand. Alebo sa mýlim, a nie ty si chodil niekoľko dní okolo nášho meskalerského tábora?“

„Áno, poznám vás. Winnetou sa nemýli. A Dilhil-bacho nemá dôvod klamať!“

Volal sa teda Dilhil-bacho – Čierny vlk. Všimol som si, že okolo pása mal pod opaskom tmavú kožu nezbavenú srsti. To vysvetľovalo stopy, ktoré po sebe nechtiac zanechal na kríkoch pri pueble.

Plamene nízkeho ohníka občas vyleteli vyššie a ožiarili Indiánovu tvár. Rozoznával som pekné výrazné črty, ale cez tvár sa mu od koreňa nosa až k ľavému uchu ťahala hrubá jazva, ktorá akoby sťahovala ľavé oko dole a ľavý kútik úst ťahala hore. Napriek tomu nepôsobil na mňa chlapec ošklivo. Išla z neho dôstojnosť a bojovnosť.

Hoci sedel, bolo vidieť, že je vysoký a urastený. Viac, ako zvykli byť Apači, ktorých som poznal. Cítil som, že sa v najbližších chvíľach dozvieme zaujímavé veci. Nechal som Winnetoua nech vedie rozhovor.

„Môj brat patrí ku kmeňu Jicarillov?“ pýtal sa. Aj jemu tu niečo nehralo. „Má meno Apača, ale jeho tvár nie je naša.“

„Winnetou má pravdu. Moje meno znie aj Kaatiit-skiri...“

Môj priateľ sa náhle vymrštil a nasledujúce slová preniesol s dýkou na hrudi nášho zajatca:

„Teda si Pawnee? Čo si chcel s dcérou môjho ľudu?“

Winnetou rozpoznal pawneejské nárečie, ktorým sa mladík predstavil. Asi aj jemu sa v hlave rýchlo vynorili obrazy týraných dievčat. Moje svaly sa tiež napli. Bol som pripravený zasiahnuť.

„Nerozumiem, čo sa stalo, prečo môj brat na mňa útočí. Áno, v mojich žilách koluje aj krv kmeňa Pawnee. Môj otec k nim patril. Narodil som sa ale jicarillskej matke a celý život som prežil s Apačmi.“

„Pawnees zabíjajú mladé squaws na obetu!“ vyštekol na neho Winnetou.

„Niektoré kmene asi áno, ale nech môj brat vypočuje môj príbeh. Nechcel som nikoho zabiť.“

Zostali sme v strehu, ale opäť sme zaujali naše predošlé pozície.

„Môj otec bol scout u bledých tvárí. Postupoval s nimi z Veľkých plání stále viac na západ, až prišiel k príbytkom Jicarillov. Tu sa napokon usadil, našiel si mladú squaw a vzal si ju za ženu. Pár rokov po mojom narodení však zomrel na kiahne. Matka sa o mňa starala a vychovala ma ako Jicarilla. Viem niektoré slová v jazyku Pawnees a mám aj ich podobu - vraj sa veľmi ponášam na otca.“

Ako to hovoril, spomenul som si, že obyvatelia Veľkých plání patria v našich časoch k najvyšším ľuďom Spojených štátov. Preto teda tá postava, ktorá medzi Apačmi dosť vyčnieva!

Mládenec rozprával ďalej svoj príbeh...

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VIII.diel

Na miesto, kde sme odstavili kone, som prišiel mokrý až na kosť. Winnetou s Doolé pri mojom príchode hneď vyskočili do sediel. Nepadla žiadna otázka, nezaznelo žiadne prekvapenie, keď som sa objavil s ďalším koňom a navyše ešte aj naloženým. Winnetou nás viedol smerom k rieke.

Chvíľu sme cválali popri nej po prúde a potom sme vošli do vody. Pravdepodobne tu bol brod, lebo hladina siahala koňom len po bruchá. Že by Winnetou našiel toto miesto počas obhliadky okolia, kým som spal? Nemal som čas riešiť takéto otázky, lebo sme sa zase pustili do rýchleho poklusu. Cválať sa v blate príliš nedalo, ale aj tak sme išli tak rýchlo, ako to len bolo možné. Búrka sa vzďaľovala na východ a dážď slabol.

Nevidel som na krok pred sebou, veril som len inštinktu môjho koňa, že nasleduje tých, čo idú pred ním. Ako sa dokázal orientovať Winnetou, to zostalo pre mňa záhadou. Raz mi to vysvetľoval slovami, že to pre neho znamená ako keď my – bledé tváre chodíme po svojom dome po tme. Náš príbytok poznáme tak dokonale, že nepotrebujeme svetlo, ideme jednoducho spamäti. Pre neho – syna divočiny – je príroda jeho domom, v ktorom nepotrebuje osvetlenie, aby našiel svoju cestu.

Svoje vysvetlenie vtedy zakončil slovami:

„Môj brat si tiež čoskoro osvojí tento dar, ktorý dopraje dobrý Veľký Duch všetkým svojim deťom!“ A povedal to veľmi presvedčivo.

Mohol som len dúfať, že sa môj neomylný učiteľ nemýli ani tento krát. Nateraz som mohol s istotou povedať, že ešte som týmto darom neoplýval. Ale hoci som sa nevedel orientovať, necítil som obavy a nepodliehal som zmätku. Bol som plný dôvery v schopnosti môjho pokrvného brata. Snáď to môžem považovať za sľubný začiatok mojej westmanskej kariéry.

Po niekoľkých hodinách cesty sa dážď utíšil. Pomedzi mraky presvital kúsok mesiaca, sem-tam zažiarila nejaká hviezda. V ich slabučkom svite som viac vytušil ako zbadal, že po pravici sa nám dvíhajú skalnaté vŕšky a jednom momente som pocítil, že môj kôň stúpa do kopca.

Zastavili sme, niečo zašuchotalo a zrazu som nejasne uvidel Winnetua vo svetle sliepňajúcej pochodne, ktorú napochytre zimprovizoval z akejsi vetvy. Stáli sme pod skalným previsom, za ktorým sa černel vchod do veľkej skalnej pukliny. Odtiaľ asi môj spoločník priniesol suchú haluz.

Pristúpil ku mne a polohlasne mi povedal:

„Nech sa môj brat postará o dievča. Tu v jaskyni naľavo je príjemné miesto na nocovanie. Nech jej Old Shatterhand povie slová gentlemana, ktoré potešia a upokoja mladú squaw. Winnetou sa snažil byť k nej gentlemanom, ale ona sa stále chvela, akoby sa ho bála. Keď bude môj brat hotový, nech príde za mnou tamto pod skalu, vypočujeme spoločne nášho zajatca.“ Podal mi do rúk fakľu a pobral sa odväzovať mladíka z koňa.

Prišiel som k Doolé a odviedol ju dovnútra. Našli sme miesto bezpečné pred dažďom a vetrom, ale aj blízko vchodu. Pomohol som jej pripraviť lôžko, prikrývky sa použiť nedali, kvapkala z nich voda.

Zato tu bolo dosť lístia a konárov, akoby bola jaskyňa na takéto situácie vybavená. Dievča sa správalo pokojne a samostatne, vôbec som z nej nemal dojem ustráchanej slečny. Nechápal som, aký problém mohol mať s ňou Winnetou.

Našiel som aj vyhasnuté ohnisko aj drevo pripravené na zapálenie. Na skaly okolo ohňa sme rozložili prikrývky a ostatné mokré veci, aby sa tu sušili. Videl som, že tu už nie som potrebný, tak som sa vzdialil, celý zvedavý, čo sa dozvieme od nášho indiánskeho Rómea.

 3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VII. diel

Zablyslo sa – teraz už dosť blízko. V tábore už aj predtým vládol čulý ruch v očakávaní dažďa, ale teraz akoby všetci boli nabití elektrinou.

„O chvíľu priletí aj hromový vták. To je náš čas!“ ticho mi oznámil Winnetou.

Teda za dunenia hromu sa presunieme bližšie do tábora. Hrmenie na seba nedalo dlho čakať, bol to pre mňa znak, že ohnisko búrky je už blízko. To sme však už s mojím priateľom bežali – prikrčení a krytí bezpečnou temnotou, ktorá nastala po blesku. Naše kroky zanikli v hromovom burácaní, počas ktorého sa nám podarilo priblížiť k okrajovým stanom. Tu sme sa zastavili a kontrolovali situáciu. Nakoľko sme to mali vo výhľade, obyvatelia zaliezli dovnútra svojich típí. 

„Pobežíme k stanu dievčaťa hneď za svetelným vtákom! K zadnej stene!“ pošepkal mi Winnetou.

Vyčkali sme teda na ďalší blesk a keď obloha opäť potemnela, ticho sme sa šuchli až k stanu. Winnetou mi pokynul rukou doprava. Mal som dávať pozor na mladíka, ktorý zatiaľ nepohnute sedel pred stanom. Očividne strážil svoju „kvetinu prérie“. Dalo sa čakať, že tam takto zostane, kým sa nerozprší. Kôň sa s blížiacou sa búrkou plašil a funel. Dúfal som, že moja blízkosť ho nerozruší viac, ako hromy a blesky.

Zahrmelo. V tom hluku nebolo počuť, ako môj spoločník tomahavkom a nožom vyrába otvor v stanovej stene. Kým hrom ešte dunel, priskočil ku mne, jemne ma chytil po krk a zašepkal mi do ucha svoje meno. Rozumel som tomu tak, že teraz vstúpi do stanu a týmto spôsobom sa prihovorí dievčaťu, s tým, že rukou na hrdle zabráni, aby v prekvapení vydala nejaký zvuk. 

Možno už spozorovala dieru v stane, ale možno už odpočívala a teda nič nezbadala. Za ďalšieho dunenia hromu sa Winnetou vplazil dovnútra a o pár sekúnd už vychádzal von aj s dievčaťom. Ešte sa zastavil, aby mi povedal:

„Môj brat sa postará o stráže, aby príliš nepremokli. Aj o bojovníka pred stanom. Stretneme sa pri koňoch. Nečakal na moje otázky a spolu s Doolé zmizli v temnote.“

Postarať sa o stráže? Aký humánny bol môj indiánsky brat! V pľušti, čo príde, by som nenechal vonku ani nepriateľovho psa. A Jicarillovia boli navyše naši súkmeňovci – Apači! Nie sme tu predsa na vojnovej výprave, ale na romantickej avantúre s mierne komickým podtónom typu: kto z koho! Takže prinesiem milých strážnikov sem do stanu – asi tak to myslel Winnetou.

Ale najprv – kým som to stihol domyslieť, opäť sa zablyslo a zároveň zahrmelo a ako na pokyn sa spustil mohutný lejak. Mladík sa začal súkať do stanu. To bola pre mňa výzva, ísť mu naproti z druhej strany cez dieru, ktorú spravil Winnetou. Práve som vošiel, keď polohlasne vyslovil meno svojej vyvolenej. Pristúpil som k nemu a na uvítanie som ho pohladil svojou päsťou. V „sladkom opojení lásky“ padol k mojim nohám. 

Predtým ešte stihol vydať prekvapený výkrik – v tme asi moja silueta nepripomínala útle obrysy jeho milej. Nemusel som si však robiť obavy, že by ho niekto začul. Dážď usilovne klopotal na kožu wigwamu a spôsoboval hluk, v ktorom sa strácali ostatné hlasy ako kvapka v mori.

Kým sa mladík spamätá, mám nejaký čas, ale treba konať rýchlo. Zviažem ho, až keď prinesiem stráže. Tie by sa pod prúdmi vody mohli prebrať a nejakým spôsobom predsa len vyvolať poplach. A to by sme si teraz nepriali. Blesky a hromy mi opäť pomohli rýchlo sa dostať k strážam. Jedného som si prehodil cez plece, druhého zobral pod rameno a dotiahol oboch až k stanu. Pretlačil som ich doň a tu mi v hlave skrsol nápad. 

Čo s mladým zaľúbencom? Winnetou predsa spomínal, že by s ním rád hovoril. A pred típí stojí kôň! Viac mi nebolo treba – o chvíľu som už chlácholil koňa tým, že som mu do uší šepkal apačské slová.

Uveril mi a nechal sa odviesť – s Indiánom na chrbte. Visel tam bezmocne ako vrece šrotu. Ako som ho nakladal, uvedomil som si, že je to pekne urastený muž, určite o hlavu vyšší ako ja. 

Ťahal som koňa za sebou cez miesta, kde sme odstránili stráže a spoliehal som sa na to, že aj ostatní na hliadke sa utiahli pod stany. Veď kto by len mohol ohroziť tábor za takého psieho počasia! Až keď som bol v bezpečnej vzdialenosti od tábora, začal som zvažovať následky môjho husárskeho kúsku – únosu ženícha. Bol som v očakávaní, čo na to povie môj brat a učiteľ.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa                      

 

VI. diel

Winnetou ma informoval, že v okolí nenašiel žiadne stopy po prítomnosti človeka a požiadal ma zobudiť ho, keď sa začne šeriť. To znamená o také dve hodinky. Ubehli mi rýchlo. Počas mojej hliadky sa nič nestalo. V hlave sa mi vynárali obrazy z môjho popoludňajšieho sna – dievča vlečené na reťaziach za cválajúcim koňom. 

Krvavé brázdy, ktoré za sebou nechávalo, sa napĺňali zrnom, z ktorého rástla gigantická pšenica. Hrozné predstavy, až ma striaslo. Robil som si o Doolé starosti. Nevedel som si predstaviť, ako ju za tmy nájdeme v tábore, či tam vôbec zostane, či ju únosca nebude ťahať ďalej do veľkého sídla Jicarillov.

Winnetou sa prebudil sám, akoby mal v sebe načasovaný nejaký biologický budík. Prisadol si ku mne, pochopil som, že ideme mať bojovú poradu. Naozaj ma zaujímalo, ako sa zariadime.

„Keď sa úplne zotmie, môžeme sa bezpečne priblížiť k osade, Winnetou z diaľky videl skupiny stromov dostatočne vzdialené od pohľadov jicarillských stráží. Tam necháme kone,“ začal vysvetľovať stratégiu prieskumu.

„O stráže sa postaráme spoločne, ale ako nájdeme Doolé v tábore?“

„Priblížime sa, kým ešte budú horieť ohne. Ak sa Winnetou nemýli a dievča sa má naozaj stať nevestou, ženích by mal zachovať starý apačský zvyk.“

„Aký zvyk?“

„Apačské dcéry sa môžu rozhodnúť samy, akého bojovníka si vyberú za manžela. Nápadník, ktorý má o ňu záujem, priviaže pred jej príbytok svojho koňa. Keď ho dievčina vezme napojiť, znamená to, že s mladíkovou ponukou súhlasí. Budeme teda hľadať stan, pred ktorým bude stáť kôň.

 Ak ju uniesol statočný bojovník, nezachová sa inak. A on svoju statočnosť už preukázal v tábore Meskalerov. Winnetou verí, že tento muž je... – ako to povedal môj biely brat?“

„Gentleman?“ doplnil som. V duchu som sa pousmial. Ak to bude, ako hovorí Winnetou, tak toto bude pravý červený gentleman. Život týchto detí divočiny píše romantické príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani autor Tristana a Izoldy.

Medzitým sa zvečerilo, tak sme zbalili tábor a vybrali sa smerom, ktorý určil Winnetou. Kone sme nechali medzi stromami a k osade sme sa pobrali pešo. Silný vietor k nám privieval vôňu vzdialených ohňov a so sebou prinášal aj husté mraky. V dostatočnej vzdialenosti od tábora sme si vytypovali najvyšší strom, aby sme sa trošku zorientovali. 

Winnetou sa vyšplhal hore rýchlosťou veveričky, a aj lístie zaševelilo len ako by prešlo toto malé zvieratko. Snažil som sa ho napodobniť a o chvíľu sme už ocitli vedľa seba a mali sme celý tábor ako na dlani. Na pozadí ožiarenej časti osady sa odrážali tmavé postavy chodiacich stráží. Mohli sme si približne zmapovať aj trasy, v ktorých sa pohybujú. Dôležité pre nás bolo, že nepovažovali za nutné pri svojich obchôdzkach sa stretať. Keď dvoch-troch o chvíľu vyradíme, mohlo by ich susedom byť podozrivé, kde sa stratili ich kolegovia. 

Tábor pozostával z típí, čo svedčilo o tom, že ide o prechodné bývanie, len za účelom lovu. Spozoroval som, že Winnetou ukazuje prstom medzi wigwamy. Zaostril som tým smerom – a zbadal som koňa pri stane! 

„Tušenie môjho brata sa splnilo,“ zašepkal som mu. Pokýval hlavou a pokynul rukou dole. Videli sme všetko, čo sme potrebovali.

Obloha sa zatiahla hustými mrakmi. Prudký vietor veštil príchod búrky. V diaľke sa občas zablyslo.

„Veľký hromový vták nám pomôže vyslobodiť dievča,“ povedal mi do ucha Winnetou.

Preložil som si to tak, že počasie je našej výprave naklonené. Pre mňa začiatočníka to bolo veľké uľahčenie, hoci popri skúsenom Apačovi som necítil žiadne napätie ani strach. Jednoducho som vedel, že on situáciu zvládne aj so mnou po boku.

Najprv sme si potrebovali zaistiť bezpečie za chrbtom – odstrániť stráže. Remene sme mali pripravené. Plazil som sa za Winnetuom. Nebolo treba hýbať sa tým namáhavým spôsobom, ako ma to učil – na prstoch nôh a rúk. Čakali sme, že sa do polhodiny rozpúta riadna prietrž mračien, ktorá naše stopy milosrdne zakryje. Tak sme sa blížili hlavne nečujne s veľkou snahou zostať nepozorovaní medzi steblami trávy, ktorá sa zmietala sem a tam vo vetre. 

Zrazu sa môj priateľ zastavil a ja som pochopil, že je to pre mňa signál priblížiť sa k nemu. Keď som sa ocitol po jeho boku ukázal na mňa a potom rukou doprava. Pochopil som, že si beriem strážcu na tej strane. Napodobnil hlas ropuchy, ktorý tu pri rieke zapadol do situácie veľmi prirodzene. Potom sa bez ďalších slov odplazil doľava. Pochopil som, že kvákanie žaby bude znamenie na útok. 

Môj Indián už sa približoval. Pomalými pokojným krokmi meral svoju trasu. Zvuk ropuchy ho nevyrušil. Ja som sa však vymrštil a uštedril som mu jednu z mojich rán, vďaka ktorým som dostal svoje zálesácke meno Stará drviaca ruka. Sklátil sa na zem, kde už som ho svižne zväzoval remeňmi a vsunul mu kus z jeho loveckej košele do úst.

 Pozrel som sa smerom, kde pracoval na svojej úlohe Winnetou a videl som, že už je tiež so svojím strážcom hotový.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

V. diel

Stopa, ktorú sme sledovali, bola stále výraznejšia a čerstvejšia. Odhadoval som, že je stará nanajvýš tak štyri hodiny. Krajina pred nami sa začala mierne vlniť a do cesty sa nám postavili malé pahorky. Za jedným z nich náš zrak utkvel na širokom páse, ktorý sa blížil z východu. Ako sme sa k nemu približovali, videli sme, že sa pretol so stopou, ktorú sme sledovali. 

„Uff!“ Winnetou zastavil koňa a na jeho tvári bolo vidieť sklamanie.

„Dokáže môj brat prečítať, čo sa tu stalo?“ vzal na seba opäť rolu môjho učiteľa.

Stáli sme nad križovatkou stôp. Zem bola chaoticky zdupaná a stopa potom pokračovala ďalej na sever.

„Z prérie sem prišla skupina indiánskych bojovníkov. Zobrali našich dvoch do svojho stredu a pokračovali v ceste na sever.“

„Môj brat hovorí správne. Koľko asi bolo koní?“

Opäť som sa sklonil nad stopu, obišiel som ju zo všetkých strán a potom som vyslovil svoj úsudok:

„Bolo ich desať až pätnásť.“

„Tak si to myslí aj Winnetou!“ povedal mi, keď zbežne prezrel odtlačky. „To vidíme našimi očami. Ale môžeme povedať ešte omnoho viac. Vidí môj brat niečo aj svojím vnútorným okom? Kto mohli byť tí bojovníci? Kam majú namierené?“

Inštinktívne sa mi v hlave utvoril obraz – predstava o celej situácii. Len som si potreboval ešte overiť fakty, ktoré Winnetou zaručene vedel, a mne by pomohli potvrdiť moje predpoklady.

„Kým odpoviem môjmu bratovi, chcem sa ho ešte niečo opýtať. Ako ďaleko je najbližšia jicarillská osada?“

 „Svoje sídlo s poľami a plantážami majú asi dva dni cesty na sever.“

To presne vyhovovalo mojej domnienke.

„Bojovníci sa pravdepodobne vracali z lovu bizónov, ktoré teraz tiahnu prériami. Nevracajú sa však do sídla, o ktorom hovoril môj brat. Čakal by som, že niekde nablízku založili loveckú osadu.“

„Uff! Môj brat vyslovil moje myšlienky!“

Viac nepovedal, ale mne to stačilo na to, aby som bol na seba poriadne hrdý.

Moja zálesácka skúška však pokračovala ďalej:

„Čo navrhuje môj brat – čo máme teraz urobiť?“

„Je mi ľúto, že sme dvojicu nedostihli skôr, to by sme mali omnoho jednoduchšie. Stopa hovorí, že sa tu stretli s lovcami asi pred tromi hodinami. Teraz by som priviazal kone o kolíky tu v dolinke a vyliezol na tento najbližší pahorok. Zhora by som preskúmal situáciu ďalekohľadom a potom by som rozhodol, čo ďalej.“

Winnetou neodpovedal, zoskočil z koňa a začal ho priväzovať. Teda so mnou úplne súhlasil. Pridal som sa k nemu a o chvíľu už sme stúpali svižným krokom do kopca. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme boli prikrčení, až sme sa napokon úplne plazili. Pred nami sa rozprestierala opäť rovná planina. 

Vytiahol som ďalekohľad a preskúmal som obzor. Na ľavej strane horizontu, tam kde sa vinulo Rio Pecos, som uvidel čiernu škvrnku. Keď som lepšie zaostril, rozoznal som aj jednotlivé body. Podal som ďalekohľad Winnetuovi so slovami:

„Pri rieke som niečo našiel. Mohla by to byť lovecká osada.“

Chvíľu skúmal situáciu a myslím, že jeho orlími očami videl ešte viac, ako ja. Vrátil mi ďalekohľad mlčky prikývol a ako had sa zvrtol smerom dole z pahorku. Nasledoval som ho. Keď sme odväzovali kone, opýtal som sa:

„Teraz si nájdeme úkryt, z ktorého by sme sa mohli priplížiť k osade?“

„Môj brat sa naučil čítať moje myšlienky. Asi mu teda nemusím hovoriť, že pri rieke sa nachádza husté krovie a lesík, kam nepreniknú oči Jicarillov. Tam sa zatiaľ môžeme utiahnuť.“

Pomedzi pahorky, aby nás nebolo také ľahké zahliadnuť, sme sa pustili smerom na západ k rieke. 

Potom zase kúsok na sever, až kým sme neboli dostatočne blízko k osade, ale zase nie príliš blízko, aby sme ohrozili našu bezpečnosť. Winnetou s istotou stopárskeho psa vyhľadal v lesíku malú čistinku, na ktorej sme sa utáborili. Na prieskum sa môžeme vybrať až pod rúškom šera. Keďže nás čaká asi rušná noc, Winnetou navrhol, aby sme sa vystriedali v strážení a spaní, a zobral prvú hliadku. 

Zjedli sme niečo zo svojich zásob a Winnetou sa vybral na obhliadku najbližšieho okolia. Pre mňa nastala ďalšia zo zálesáckych skúšok: je to naozaj majstrovstvo vedieť zaspať na želanie. Evidentne som obstál, lebo keď ma môj priateľ zobudil uprostred sna, slnečné lúče k nám cez stromy prenikali zo západu.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IV. diel

Vyrazili sme po stope, tento krát jasne viditeľnej. Tiahla sa proti prúdu rieky po jej východnom brehu smerom na sever. Po ľavej strane sa týčil masív rozdeľujúci povodie Rio Grande a Rio Pecos. Za ním leží Sierra Blanca – pre Apačov posvätné Biele vrchy. 

Naša cesta viedla takmer rovnou planinou, a tak sme napredovali dosť rýchlo. Vraníky cválali s vetrom o preteky a spolu s nimi aj moje myšlienky. O indiánskych únosoch som čítal v knihách ešte pred mojím príchodom na Západ a bral som to len ako drsný divošský zvyk a spôsob, ako zamedziť manželským zväzkom medzi blízkymi príbuznými. Úplne iné to bolo teraz, keď som vnímal bolesť rodiny a snáď aj potupenú česť kmeňa, z ktorého dievča uniesli. Zaujímalo by ma, ako sa na to pozerá Winnetou. Občas sme museli naše tempo zvoľniť, aby sme šetrili kone a to bola príležitosť opýtať sa môjho spolujazdca, čo sa bude asi diať s Doolé v najbližších hodinách.

„Môj brat má obavy o unesenú dcéru Apačov?“

„Keby ju uniesol Komanč, to by bolo pre dievča zlé. Tí psi sa preslávili predávaním ukradnutých ľudí do otroctva. Je to mrzký zvyk, ktorý ich naučili bledé tváre, keď im kradli ženy a deti a robili z nich otrokov. Komanči sú veľkí obchodníci a majú veľký zisk z únosov.“

„Čítal som v knihách, že niektoré kmene na jeseň ulúpia mladé dievča, aby ho na jar obetovali pre dobrú úrodu a plodnosť zeme. Aj toto môže Doolé hroziť?“ spýtal som sa.

Bol to brutálny pohanský rituál. Unesenú dievčinu z nepriateľského tábora celú zimu dobre živili, aby ju na jar pri východe rannej hviezdy obradne zastrelili, rozrezali a nechali ju vykrvácať do zeme. Mala sa tak obnoviť úrodnosť prérie. Z kníh som sa dozvedel, že zvyk bol zakázaný, ale potajme ho Indiáni vykonávali ešte dlhé roky.

„Winnetou počul aj o tomto zvyku, robia to kmene zo zeme, ktorú bledé tváre nazývajú Veľké pláne. Títo Indiáni sa volajú Pawnees. Ale Winnetou si nemyslí, že by mladú Apačku uniesli oni, tí žijú príliš ďaleko; ani Komanči, lebo to by stopa smerovala na východ alebo juhovýchod.“

„Čo keď nás chce únosca zmiasť a urobí oblúk? Winnetou ma to učil...“

„Ale Winnetou by nerobil takú nadchádzku s koňom zaťaženým dvojnásobným bremenom. Hlavne, ak sa treba ponáhľať.“

„Takže čo si môj brat myslí?“

„Stopa smeruje na sever. Tam žijú naši apačskí bratia Jicarillovia. Myslím, že úmysel zlodeja nie je zlý. Winnetuovi to hovorí jeho vnútorný zrak. Už vtedy, keď sme videli stopy v tábore, to tak videl. Winnetou sa môže mýliť, ale tuší, že si mladý bojovník v našom tábore našiel svoju nevestu. Preto dievča nie je v nebezpečenstve. Winnetou by každopádne rád stretol bojovníka, ktorému sa podarilo preniknúť cez dvojnásobné apačské stráže. Naše kone majú menší náklad ako jeho, dostihneme ho čoskoro, ešte kým dorazí do najbližšej jicarillskej osady, ak sa poponáhľame. Môžme opäť popohnať kone do cvalu. Howgh!“

Takže takto to asi bolo – ak nás neklame Winnetuov šiesty zmysel. Často ma učil tejto schopnosti – pozerať sa vnútornými očami. Vidieť udalosti svojou intuíciou. Neviem, či sa to dá naučiť človeku, ktorý prišiel z civilizovaného sveta. Dúfal som však, že sa vo mne táto vloha prebudí. Že je vo mne a ticho tam spí. Winnetou ma presviedčal o tom, že ju určite mám, keď som dokázal zabiť grizlyho iba nožom alebo oslobodiť ho zo stredu kiowského tábora. Veril, že tento talent bol daný nielen červeným deťom, ale každému človeku na zemi.

Na nadanie môjho brata sa po tejto stránke podľa mňa môžem stopercentne spoľahnúť. Bol som presvedčený, že sa vo svojom predpoklade nemýli. Ocitol som sa teda na romantickej výprave. Bude rozhodne výhodnejšie dohoniť dvojicu ešte pred tým, než dorazia do osady. Winnetou túžil vidieť toho šikovného prefíkaného muža, čo dokázal vniknúť do tábora cez ostražitú hradbu stráží. Ja som zase myslel na dievča. Zo srdca by som jej prial, aby mohla svoju voľbu pre manželstvo urobiť dobrovoľne a z lásky, nie z donútenia. Zvlášť keď bola taká mladučká!

A tak sme obaja poháňali kone s nádejou, že už ich v diaľke čoskoro uvidíme pred sebou.

OLD SHATTERHAND: Stopa!

III. diel

Ráno sme sa teda opäť vybrali k Rio Pecos. Prechádzali sme popri rituálnom típí, kde pokračovali tance. Popri Doolé sa stredali jej spoločníčky, dokonca v niektorých fázach sa pridala aj šamanka. Doolé tancovala s malými prestávkami celú noc, ako som sa dozvedel od Winnetua, a bude pokračovať aj naďalej.

Sledovali sme stopu od miesta, kde sme včera skončili. Môj priateľ bol okúzľujúci stopár, jeho pohyby pripomínali mačacie skoky – s nevídanou ľahkosťou sa odrážal od zeme a opatrne sa presúval stále ďalej, tak aby nezničil nepatrné odtlačky po neznámom návštevníkovi. Obozretne som ho nasledoval a učil sa, aké znaky mi prezradia, že tadiaľ prešiel človek zakrývajúci svoju stopu.

 Jeho trasa viedla popri rieke, ale tu sme narazili na nečakanú prekážku. Skoro ráno tadiaľ musel niekto prehnať zopár koní. Pod ich kopytami nenávratne zmizli všetky náznaky, ktoré nás doteraz viedli. Winnetuova tvár zostala nehybná ako skala, keď upieral svoj bystrý pohľad do diaľky za vodou. Prekutali sme blízke okolie, preplavili sa na druhý breh – ale na pokračovanie stopy sme viac nenatrafili. 

Náčelníkov syn teda opäť upovedomil stráže, ktoré aj ďalšie dni mali zvýšenú pohotovosť. Nič zvláštne sa však nedialo – okrem pokračujúceho rituálu Premeny. Napokon po dvoch dňoch aj bubny a spevy utíchli. Bojovníci rozobrali posvätný stan. Slávnosti sa skončili a život v pueble sa vrátil do starých koľají.

Na ďalší deň Winnetou nečakal, kým prídem ráno za ním, aby sme sa spolu vybrali na dohodnuté „školenie“ v plížení. Sám ma vyhľadal v mojom príbytku. Pristúpil ku mne s horiacimi očami. Muselo sa stať niečo nečakané...

„Čomu vďačím za skorú návštevu môjho brata?“

„Malá Doolé zmizla v noci z puebla!“

„Ušla?“ prekvapene som sa pýtal.

„Uniesli ju! Peš-endatseh, jej otec, je vynikajúci zved a stopár. Hneď ako sa rozvidnelo našiel na východnom brehu rieky čerstvú stopu koňa. Bol zaťažený dvojnásobným bremenom. Peš-endatseh šiel po stope späť a našiel miesto pri pueble, kde votrelec dievča prepadol a odniesol.“

„Rodičia musia byť veľmi znepokojení!“

„Matka je nešťastná, dievča jej veľa pomáhalo, je to jej najstaršia dcéra. Otec sa chcel bez meškania vybrať po stope a priviesť ju domov.“

„Chcel? Teda nešiel?“

Tu sa Winnetou takmer neviditeľne pousmial:

„Nie! Winnetou ho požiadal, aby česť vrátiť dcéru Apačov do jej domova prenechal Old Shatterhandovi a Winnetouvi. Old Shatterhand tu môže ukázať svoje zručnosti. Už to nebude len „škola“, ale skutočné stopovanie a zachraňovanie. Chce môj brat podstúpiť túto skúsenosť?“

„Určite, o tom nech môj brat nepochybuje. Ale otec súhlasil?“

„Cíti sa poctený, hoci najradšej by šiel s nami. Dvaja však budeme stačiť. Nemôžeme ale odmietnuť, že nám dá koňa nabaleného zásobami. Na ceste späť nám poslúži pre dievča. Howgh!“

Uzavreté. Rýchlo som si zbalil pár vecí – teplú prikrývku, zbrane a ...viac som vlastne ani nepotreboval.

Pred pueblom už podupávali tri kone. Na jedného z nich Indiánka, v ktorej som spoznal matku mladej Doolé, pripevňovala vaky so zásobou jedla. Pomáhala jej pri tom aj Nšo-či. Cestou ušetríme veľa času, keď sa nebudeme musieť venovať lovu. A navyše sa aj tak nemôžeme prezradiť streľbou, pretože v divočine sa môžeme ocitnúť v blízkosti únoscu, ktorý by nám – varovaný výstrelmi – mohol ľahko uniknúť. Alebo nás napadnúť zo zálohy.

Takto mi to vysvetľoval Winnetou, keď sme prebrodili Rio Pecos. Matka s deťmi stála na brehu a pozerala za nami, kým sme nezmizli z dohľadu. Kiež sa nám podarí splniť jej túžbu a priviesť jej stratenú dcéru. Ka dish day!