3. OLD SHATTERHAND: Stopa

VII. diel

Zablyslo sa – teraz už dosť blízko. V tábore už aj predtým vládol čulý ruch v očakávaní dažďa, ale teraz akoby všetci boli nabití elektrinou.

„O chvíľu priletí aj hromový vták. To je náš čas!“ ticho mi oznámil Winnetou.

Teda za dunenia hromu sa presunieme bližšie do tábora. Hrmenie na seba nedalo dlho čakať, bol to pre mňa znak, že ohnisko búrky je už blízko. To sme však už s mojím priateľom bežali – prikrčení a krytí bezpečnou temnotou, ktorá nastala po blesku. Naše kroky zanikli v hromovom burácaní, počas ktorého sa nám podarilo priblížiť k okrajovým stanom. Tu sme sa zastavili a kontrolovali situáciu. Nakoľko sme to mali vo výhľade, obyvatelia zaliezli dovnútra svojich típí. 

„Pobežíme k stanu dievčaťa hneď za svetelným vtákom! K zadnej stene!“ pošepkal mi Winnetou.

Vyčkali sme teda na ďalší blesk a keď obloha opäť potemnela, ticho sme sa šuchli až k stanu. Winnetou mi pokynul rukou doprava. Mal som dávať pozor na mladíka, ktorý zatiaľ nepohnute sedel pred stanom. Očividne strážil svoju „kvetinu prérie“. Dalo sa čakať, že tam takto zostane, kým sa nerozprší. Kôň sa s blížiacou sa búrkou plašil a funel. Dúfal som, že moja blízkosť ho nerozruší viac, ako hromy a blesky.

Zahrmelo. V tom hluku nebolo počuť, ako môj spoločník tomahavkom a nožom vyrába otvor v stanovej stene. Kým hrom ešte dunel, priskočil ku mne, jemne ma chytil po krk a zašepkal mi do ucha svoje meno. Rozumel som tomu tak, že teraz vstúpi do stanu a týmto spôsobom sa prihovorí dievčaťu, s tým, že rukou na hrdle zabráni, aby v prekvapení vydala nejaký zvuk. 

Možno už spozorovala dieru v stane, ale možno už odpočívala a teda nič nezbadala. Za ďalšieho dunenia hromu sa Winnetou vplazil dovnútra a o pár sekúnd už vychádzal von aj s dievčaťom. Ešte sa zastavil, aby mi povedal:

„Môj brat sa postará o stráže, aby príliš nepremokli. Aj o bojovníka pred stanom. Stretneme sa pri koňoch. Nečakal na moje otázky a spolu s Doolé zmizli v temnote.“

Postarať sa o stráže? Aký humánny bol môj indiánsky brat! V pľušti, čo príde, by som nenechal vonku ani nepriateľovho psa. A Jicarillovia boli navyše naši súkmeňovci – Apači! Nie sme tu predsa na vojnovej výprave, ale na romantickej avantúre s mierne komickým podtónom typu: kto z koho! Takže prinesiem milých strážnikov sem do stanu – asi tak to myslel Winnetou.

Ale najprv – kým som to stihol domyslieť, opäť sa zablyslo a zároveň zahrmelo a ako na pokyn sa spustil mohutný lejak. Mladík sa začal súkať do stanu. To bola pre mňa výzva, ísť mu naproti z druhej strany cez dieru, ktorú spravil Winnetou. Práve som vošiel, keď polohlasne vyslovil meno svojej vyvolenej. Pristúpil som k nemu a na uvítanie som ho pohladil svojou päsťou. V „sladkom opojení lásky“ padol k mojim nohám. 

Predtým ešte stihol vydať prekvapený výkrik – v tme asi moja silueta nepripomínala útle obrysy jeho milej. Nemusel som si však robiť obavy, že by ho niekto začul. Dážď usilovne klopotal na kožu wigwamu a spôsoboval hluk, v ktorom sa strácali ostatné hlasy ako kvapka v mori.

Kým sa mladík spamätá, mám nejaký čas, ale treba konať rýchlo. Zviažem ho, až keď prinesiem stráže. Tie by sa pod prúdmi vody mohli prebrať a nejakým spôsobom predsa len vyvolať poplach. A to by sme si teraz nepriali. Blesky a hromy mi opäť pomohli rýchlo sa dostať k strážam. Jedného som si prehodil cez plece, druhého zobral pod rameno a dotiahol oboch až k stanu. Pretlačil som ich doň a tu mi v hlave skrsol nápad. 

Čo s mladým zaľúbencom? Winnetou predsa spomínal, že by s ním rád hovoril. A pred típí stojí kôň! Viac mi nebolo treba – o chvíľu som už chlácholil koňa tým, že som mu do uší šepkal apačské slová.

Uveril mi a nechal sa odviesť – s Indiánom na chrbte. Visel tam bezmocne ako vrece šrotu. Ako som ho nakladal, uvedomil som si, že je to pekne urastený muž, určite o hlavu vyšší ako ja. 

Ťahal som koňa za sebou cez miesta, kde sme odstránili stráže a spoliehal som sa na to, že aj ostatní na hliadke sa utiahli pod stany. Veď kto by len mohol ohroziť tábor za takého psieho počasia! Až keď som bol v bezpečnej vzdialenosti od tábora, začal som zvažovať následky môjho husárskeho kúsku – únosu ženícha. Bol som v očakávaní, čo na to povie môj brat a učiteľ.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa                      

 

VI. diel

Winnetou ma informoval, že v okolí nenašiel žiadne stopy po prítomnosti človeka a požiadal ma zobudiť ho, keď sa začne šeriť. To znamená o také dve hodinky. Ubehli mi rýchlo. Počas mojej hliadky sa nič nestalo. V hlave sa mi vynárali obrazy z môjho popoludňajšieho sna – dievča vlečené na reťaziach za cválajúcim koňom. 

Krvavé brázdy, ktoré za sebou nechávalo, sa napĺňali zrnom, z ktorého rástla gigantická pšenica. Hrozné predstavy, až ma striaslo. Robil som si o Doolé starosti. Nevedel som si predstaviť, ako ju za tmy nájdeme v tábore, či tam vôbec zostane, či ju únosca nebude ťahať ďalej do veľkého sídla Jicarillov.

Winnetou sa prebudil sám, akoby mal v sebe načasovaný nejaký biologický budík. Prisadol si ku mne, pochopil som, že ideme mať bojovú poradu. Naozaj ma zaujímalo, ako sa zariadime.

„Keď sa úplne zotmie, môžeme sa bezpečne priblížiť k osade, Winnetou z diaľky videl skupiny stromov dostatočne vzdialené od pohľadov jicarillských stráží. Tam necháme kone,“ začal vysvetľovať stratégiu prieskumu.

„O stráže sa postaráme spoločne, ale ako nájdeme Doolé v tábore?“

„Priblížime sa, kým ešte budú horieť ohne. Ak sa Winnetou nemýli a dievča sa má naozaj stať nevestou, ženích by mal zachovať starý apačský zvyk.“

„Aký zvyk?“

„Apačské dcéry sa môžu rozhodnúť samy, akého bojovníka si vyberú za manžela. Nápadník, ktorý má o ňu záujem, priviaže pred jej príbytok svojho koňa. Keď ho dievčina vezme napojiť, znamená to, že s mladíkovou ponukou súhlasí. Budeme teda hľadať stan, pred ktorým bude stáť kôň.

 Ak ju uniesol statočný bojovník, nezachová sa inak. A on svoju statočnosť už preukázal v tábore Meskalerov. Winnetou verí, že tento muž je... – ako to povedal môj biely brat?“

„Gentleman?“ doplnil som. V duchu som sa pousmial. Ak to bude, ako hovorí Winnetou, tak toto bude pravý červený gentleman. Život týchto detí divočiny píše romantické príbehy, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani autor Tristana a Izoldy.

Medzitým sa zvečerilo, tak sme zbalili tábor a vybrali sa smerom, ktorý určil Winnetou. Kone sme nechali medzi stromami a k osade sme sa pobrali pešo. Silný vietor k nám privieval vôňu vzdialených ohňov a so sebou prinášal aj husté mraky. V dostatočnej vzdialenosti od tábora sme si vytypovali najvyšší strom, aby sme sa trošku zorientovali. 

Winnetou sa vyšplhal hore rýchlosťou veveričky, a aj lístie zaševelilo len ako by prešlo toto malé zvieratko. Snažil som sa ho napodobniť a o chvíľu sme už ocitli vedľa seba a mali sme celý tábor ako na dlani. Na pozadí ožiarenej časti osady sa odrážali tmavé postavy chodiacich stráží. Mohli sme si približne zmapovať aj trasy, v ktorých sa pohybujú. Dôležité pre nás bolo, že nepovažovali za nutné pri svojich obchôdzkach sa stretať. Keď dvoch-troch o chvíľu vyradíme, mohlo by ich susedom byť podozrivé, kde sa stratili ich kolegovia. 

Tábor pozostával z típí, čo svedčilo o tom, že ide o prechodné bývanie, len za účelom lovu. Spozoroval som, že Winnetou ukazuje prstom medzi wigwamy. Zaostril som tým smerom – a zbadal som koňa pri stane! 

„Tušenie môjho brata sa splnilo,“ zašepkal som mu. Pokýval hlavou a pokynul rukou dole. Videli sme všetko, čo sme potrebovali.

Obloha sa zatiahla hustými mrakmi. Prudký vietor veštil príchod búrky. V diaľke sa občas zablyslo.

„Veľký hromový vták nám pomôže vyslobodiť dievča,“ povedal mi do ucha Winnetou.

Preložil som si to tak, že počasie je našej výprave naklonené. Pre mňa začiatočníka to bolo veľké uľahčenie, hoci popri skúsenom Apačovi som necítil žiadne napätie ani strach. Jednoducho som vedel, že on situáciu zvládne aj so mnou po boku.

Najprv sme si potrebovali zaistiť bezpečie za chrbtom – odstrániť stráže. Remene sme mali pripravené. Plazil som sa za Winnetuom. Nebolo treba hýbať sa tým namáhavým spôsobom, ako ma to učil – na prstoch nôh a rúk. Čakali sme, že sa do polhodiny rozpúta riadna prietrž mračien, ktorá naše stopy milosrdne zakryje. Tak sme sa blížili hlavne nečujne s veľkou snahou zostať nepozorovaní medzi steblami trávy, ktorá sa zmietala sem a tam vo vetre. 

Zrazu sa môj priateľ zastavil a ja som pochopil, že je to pre mňa signál priblížiť sa k nemu. Keď som sa ocitol po jeho boku ukázal na mňa a potom rukou doprava. Pochopil som, že si beriem strážcu na tej strane. Napodobnil hlas ropuchy, ktorý tu pri rieke zapadol do situácie veľmi prirodzene. Potom sa bez ďalších slov odplazil doľava. Pochopil som, že kvákanie žaby bude znamenie na útok. 

Môj Indián už sa približoval. Pomalými pokojným krokmi meral svoju trasu. Zvuk ropuchy ho nevyrušil. Ja som sa však vymrštil a uštedril som mu jednu z mojich rán, vďaka ktorým som dostal svoje zálesácke meno Stará drviaca ruka. Sklátil sa na zem, kde už som ho svižne zväzoval remeňmi a vsunul mu kus z jeho loveckej košele do úst.

 Pozrel som sa smerom, kde pracoval na svojej úlohe Winnetou a videl som, že už je tiež so svojím strážcom hotový.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

V. diel

Stopa, ktorú sme sledovali, bola stále výraznejšia a čerstvejšia. Odhadoval som, že je stará nanajvýš tak štyri hodiny. Krajina pred nami sa začala mierne vlniť a do cesty sa nám postavili malé pahorky. Za jedným z nich náš zrak utkvel na širokom páse, ktorý sa blížil z východu. Ako sme sa k nemu približovali, videli sme, že sa pretol so stopou, ktorú sme sledovali. 

„Uff!“ Winnetou zastavil koňa a na jeho tvári bolo vidieť sklamanie.

„Dokáže môj brat prečítať, čo sa tu stalo?“ vzal na seba opäť rolu môjho učiteľa.

Stáli sme nad križovatkou stôp. Zem bola chaoticky zdupaná a stopa potom pokračovala ďalej na sever.

„Z prérie sem prišla skupina indiánskych bojovníkov. Zobrali našich dvoch do svojho stredu a pokračovali v ceste na sever.“

„Môj brat hovorí správne. Koľko asi bolo koní?“

Opäť som sa sklonil nad stopu, obišiel som ju zo všetkých strán a potom som vyslovil svoj úsudok:

„Bolo ich desať až pätnásť.“

„Tak si to myslí aj Winnetou!“ povedal mi, keď zbežne prezrel odtlačky. „To vidíme našimi očami. Ale môžeme povedať ešte omnoho viac. Vidí môj brat niečo aj svojím vnútorným okom? Kto mohli byť tí bojovníci? Kam majú namierené?“

Inštinktívne sa mi v hlave utvoril obraz – predstava o celej situácii. Len som si potreboval ešte overiť fakty, ktoré Winnetou zaručene vedel, a mne by pomohli potvrdiť moje predpoklady.

„Kým odpoviem môjmu bratovi, chcem sa ho ešte niečo opýtať. Ako ďaleko je najbližšia jicarillská osada?“

 „Svoje sídlo s poľami a plantážami majú asi dva dni cesty na sever.“

To presne vyhovovalo mojej domnienke.

„Bojovníci sa pravdepodobne vracali z lovu bizónov, ktoré teraz tiahnu prériami. Nevracajú sa však do sídla, o ktorom hovoril môj brat. Čakal by som, že niekde nablízku založili loveckú osadu.“

„Uff! Môj brat vyslovil moje myšlienky!“

Viac nepovedal, ale mne to stačilo na to, aby som bol na seba poriadne hrdý.

Moja zálesácka skúška však pokračovala ďalej:

„Čo navrhuje môj brat – čo máme teraz urobiť?“

„Je mi ľúto, že sme dvojicu nedostihli skôr, to by sme mali omnoho jednoduchšie. Stopa hovorí, že sa tu stretli s lovcami asi pred tromi hodinami. Teraz by som priviazal kone o kolíky tu v dolinke a vyliezol na tento najbližší pahorok. Zhora by som preskúmal situáciu ďalekohľadom a potom by som rozhodol, čo ďalej.“

Winnetou neodpovedal, zoskočil z koňa a začal ho priväzovať. Teda so mnou úplne súhlasil. Pridal som sa k nemu a o chvíľu už sme stúpali svižným krokom do kopca. Čím viac sme sa blížili k vrcholu, tým viac sme boli prikrčení, až sme sa napokon úplne plazili. Pred nami sa rozprestierala opäť rovná planina. 

Vytiahol som ďalekohľad a preskúmal som obzor. Na ľavej strane horizontu, tam kde sa vinulo Rio Pecos, som uvidel čiernu škvrnku. Keď som lepšie zaostril, rozoznal som aj jednotlivé body. Podal som ďalekohľad Winnetuovi so slovami:

„Pri rieke som niečo našiel. Mohla by to byť lovecká osada.“

Chvíľu skúmal situáciu a myslím, že jeho orlími očami videl ešte viac, ako ja. Vrátil mi ďalekohľad mlčky prikývol a ako had sa zvrtol smerom dole z pahorku. Nasledoval som ho. Keď sme odväzovali kone, opýtal som sa:

„Teraz si nájdeme úkryt, z ktorého by sme sa mohli priplížiť k osade?“

„Môj brat sa naučil čítať moje myšlienky. Asi mu teda nemusím hovoriť, že pri rieke sa nachádza husté krovie a lesík, kam nepreniknú oči Jicarillov. Tam sa zatiaľ môžeme utiahnuť.“

Pomedzi pahorky, aby nás nebolo také ľahké zahliadnuť, sme sa pustili smerom na západ k rieke. 

Potom zase kúsok na sever, až kým sme neboli dostatočne blízko k osade, ale zase nie príliš blízko, aby sme ohrozili našu bezpečnosť. Winnetou s istotou stopárskeho psa vyhľadal v lesíku malú čistinku, na ktorej sme sa utáborili. Na prieskum sa môžeme vybrať až pod rúškom šera. Keďže nás čaká asi rušná noc, Winnetou navrhol, aby sme sa vystriedali v strážení a spaní, a zobral prvú hliadku. 

Zjedli sme niečo zo svojich zásob a Winnetou sa vybral na obhliadku najbližšieho okolia. Pre mňa nastala ďalšia zo zálesáckych skúšok: je to naozaj majstrovstvo vedieť zaspať na želanie. Evidentne som obstál, lebo keď ma môj priateľ zobudil uprostred sna, slnečné lúče k nám cez stromy prenikali zo západu.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

IV. diel

Vyrazili sme po stope, tento krát jasne viditeľnej. Tiahla sa proti prúdu rieky po jej východnom brehu smerom na sever. Po ľavej strane sa týčil masív rozdeľujúci povodie Rio Grande a Rio Pecos. Za ním leží Sierra Blanca – pre Apačov posvätné Biele vrchy. 

Naša cesta viedla takmer rovnou planinou, a tak sme napredovali dosť rýchlo. Vraníky cválali s vetrom o preteky a spolu s nimi aj moje myšlienky. O indiánskych únosoch som čítal v knihách ešte pred mojím príchodom na Západ a bral som to len ako drsný divošský zvyk a spôsob, ako zamedziť manželským zväzkom medzi blízkymi príbuznými. Úplne iné to bolo teraz, keď som vnímal bolesť rodiny a snáď aj potupenú česť kmeňa, z ktorého dievča uniesli. Zaujímalo by ma, ako sa na to pozerá Winnetou. Občas sme museli naše tempo zvoľniť, aby sme šetrili kone a to bola príležitosť opýtať sa môjho spolujazdca, čo sa bude asi diať s Doolé v najbližších hodinách.

„Môj brat má obavy o unesenú dcéru Apačov?“

„Keby ju uniesol Komanč, to by bolo pre dievča zlé. Tí psi sa preslávili predávaním ukradnutých ľudí do otroctva. Je to mrzký zvyk, ktorý ich naučili bledé tváre, keď im kradli ženy a deti a robili z nich otrokov. Komanči sú veľkí obchodníci a majú veľký zisk z únosov.“

„Čítal som v knihách, že niektoré kmene na jeseň ulúpia mladé dievča, aby ho na jar obetovali pre dobrú úrodu a plodnosť zeme. Aj toto môže Doolé hroziť?“ spýtal som sa.

Bol to brutálny pohanský rituál. Unesenú dievčinu z nepriateľského tábora celú zimu dobre živili, aby ju na jar pri východe rannej hviezdy obradne zastrelili, rozrezali a nechali ju vykrvácať do zeme. Mala sa tak obnoviť úrodnosť prérie. Z kníh som sa dozvedel, že zvyk bol zakázaný, ale potajme ho Indiáni vykonávali ešte dlhé roky.

„Winnetou počul aj o tomto zvyku, robia to kmene zo zeme, ktorú bledé tváre nazývajú Veľké pláne. Títo Indiáni sa volajú Pawnees. Ale Winnetou si nemyslí, že by mladú Apačku uniesli oni, tí žijú príliš ďaleko; ani Komanči, lebo to by stopa smerovala na východ alebo juhovýchod.“

„Čo keď nás chce únosca zmiasť a urobí oblúk? Winnetou ma to učil...“

„Ale Winnetou by nerobil takú nadchádzku s koňom zaťaženým dvojnásobným bremenom. Hlavne, ak sa treba ponáhľať.“

„Takže čo si môj brat myslí?“

„Stopa smeruje na sever. Tam žijú naši apačskí bratia Jicarillovia. Myslím, že úmysel zlodeja nie je zlý. Winnetuovi to hovorí jeho vnútorný zrak. Už vtedy, keď sme videli stopy v tábore, to tak videl. Winnetou sa môže mýliť, ale tuší, že si mladý bojovník v našom tábore našiel svoju nevestu. Preto dievča nie je v nebezpečenstve. Winnetou by každopádne rád stretol bojovníka, ktorému sa podarilo preniknúť cez dvojnásobné apačské stráže. Naše kone majú menší náklad ako jeho, dostihneme ho čoskoro, ešte kým dorazí do najbližšej jicarillskej osady, ak sa poponáhľame. Môžme opäť popohnať kone do cvalu. Howgh!“

Takže takto to asi bolo – ak nás neklame Winnetuov šiesty zmysel. Často ma učil tejto schopnosti – pozerať sa vnútornými očami. Vidieť udalosti svojou intuíciou. Neviem, či sa to dá naučiť človeku, ktorý prišiel z civilizovaného sveta. Dúfal som však, že sa vo mne táto vloha prebudí. Že je vo mne a ticho tam spí. Winnetou ma presviedčal o tom, že ju určite mám, keď som dokázal zabiť grizlyho iba nožom alebo oslobodiť ho zo stredu kiowského tábora. Veril, že tento talent bol daný nielen červeným deťom, ale každému človeku na zemi.

Na nadanie môjho brata sa po tejto stránke podľa mňa môžem stopercentne spoľahnúť. Bol som presvedčený, že sa vo svojom predpoklade nemýli. Ocitol som sa teda na romantickej výprave. Bude rozhodne výhodnejšie dohoniť dvojicu ešte pred tým, než dorazia do osady. Winnetou túžil vidieť toho šikovného prefíkaného muža, čo dokázal vniknúť do tábora cez ostražitú hradbu stráží. Ja som zase myslel na dievča. Zo srdca by som jej prial, aby mohla svoju voľbu pre manželstvo urobiť dobrovoľne a z lásky, nie z donútenia. Zvlášť keď bola taká mladučká!

A tak sme obaja poháňali kone s nádejou, že už ich v diaľke čoskoro uvidíme pred sebou.

OLD SHATTERHAND: Stopa!

III. diel

Ráno sme sa teda opäť vybrali k Rio Pecos. Prechádzali sme popri rituálnom típí, kde pokračovali tance. Popri Doolé sa stredali jej spoločníčky, dokonca v niektorých fázach sa pridala aj šamanka. Doolé tancovala s malými prestávkami celú noc, ako som sa dozvedel od Winnetua, a bude pokračovať aj naďalej.

Sledovali sme stopu od miesta, kde sme včera skončili. Môj priateľ bol okúzľujúci stopár, jeho pohyby pripomínali mačacie skoky – s nevídanou ľahkosťou sa odrážal od zeme a opatrne sa presúval stále ďalej, tak aby nezničil nepatrné odtlačky po neznámom návštevníkovi. Obozretne som ho nasledoval a učil sa, aké znaky mi prezradia, že tadiaľ prešiel človek zakrývajúci svoju stopu.

 Jeho trasa viedla popri rieke, ale tu sme narazili na nečakanú prekážku. Skoro ráno tadiaľ musel niekto prehnať zopár koní. Pod ich kopytami nenávratne zmizli všetky náznaky, ktoré nás doteraz viedli. Winnetuova tvár zostala nehybná ako skala, keď upieral svoj bystrý pohľad do diaľky za vodou. Prekutali sme blízke okolie, preplavili sa na druhý breh – ale na pokračovanie stopy sme viac nenatrafili. 

Náčelníkov syn teda opäť upovedomil stráže, ktoré aj ďalšie dni mali zvýšenú pohotovosť. Nič zvláštne sa však nedialo – okrem pokračujúceho rituálu Premeny. Napokon po dvoch dňoch aj bubny a spevy utíchli. Bojovníci rozobrali posvätný stan. Slávnosti sa skončili a život v pueble sa vrátil do starých koľají.

Na ďalší deň Winnetou nečakal, kým prídem ráno za ním, aby sme sa spolu vybrali na dohodnuté „školenie“ v plížení. Sám ma vyhľadal v mojom príbytku. Pristúpil ku mne s horiacimi očami. Muselo sa stať niečo nečakané...

„Čomu vďačím za skorú návštevu môjho brata?“

„Malá Doolé zmizla v noci z puebla!“

„Ušla?“ prekvapene som sa pýtal.

„Uniesli ju! Peš-endatseh, jej otec, je vynikajúci zved a stopár. Hneď ako sa rozvidnelo našiel na východnom brehu rieky čerstvú stopu koňa. Bol zaťažený dvojnásobným bremenom. Peš-endatseh šiel po stope späť a našiel miesto pri pueble, kde votrelec dievča prepadol a odniesol.“

„Rodičia musia byť veľmi znepokojení!“

„Matka je nešťastná, dievča jej veľa pomáhalo, je to jej najstaršia dcéra. Otec sa chcel bez meškania vybrať po stope a priviesť ju domov.“

„Chcel? Teda nešiel?“

Tu sa Winnetou takmer neviditeľne pousmial:

„Nie! Winnetou ho požiadal, aby česť vrátiť dcéru Apačov do jej domova prenechal Old Shatterhandovi a Winnetouvi. Old Shatterhand tu môže ukázať svoje zručnosti. Už to nebude len „škola“, ale skutočné stopovanie a zachraňovanie. Chce môj brat podstúpiť túto skúsenosť?“

„Určite, o tom nech môj brat nepochybuje. Ale otec súhlasil?“

„Cíti sa poctený, hoci najradšej by šiel s nami. Dvaja však budeme stačiť. Nemôžeme ale odmietnuť, že nám dá koňa nabaleného zásobami. Na ceste späť nám poslúži pre dievča. Howgh!“

Uzavreté. Rýchlo som si zbalil pár vecí – teplú prikrývku, zbrane a ...viac som vlastne ani nepotreboval.

Pred pueblom už podupávali tri kone. Na jedného z nich Indiánka, v ktorej som spoznal matku mladej Doolé, pripevňovala vaky so zásobou jedla. Pomáhala jej pri tom aj Nšo-či. Cestou ušetríme veľa času, keď sa nebudeme musieť venovať lovu. A navyše sa aj tak nemôžeme prezradiť streľbou, pretože v divočine sa môžeme ocitnúť v blízkosti únoscu, ktorý by nám – varovaný výstrelmi – mohol ľahko uniknúť. Alebo nás napadnúť zo zálohy.

Takto mi to vysvetľoval Winnetou, keď sme prebrodili Rio Pecos. Matka s deťmi stála na brehu a pozerala za nami, kým sme nezmizli z dohľadu. Kiež sa nám podarí splniť jej túžbu a priviesť jej stratenú dcéru. Ka dish day!

3. OLD SHATTERHAND: Stopa

II. diel

„Priblížime sa ku kríku, ale opatrne. Winnetou čaká, že v blízkosti sa môže objaviť aj stopa. Nech môj brat dá pozor, aby ju nezničil.“

Taká ostražitosť ma prekvapila. Ale úcta k môjmu mladému priateľovi ešte viac narástla, keď naozaj po chvíli pátrania objavil náznak stopy.

„Bol to mladý bojovník. Skúsený v zatieraní stôp, ale predsa ho niečo muselo rozrušiť, pretože niekde nebol dôsledný. To zrelý muž nemôže dopustiť,“ konštatoval s istotou v hlase. „Môj brat sa teraz môže spokojne priblížiť ku kríku.“

Plný zvedavosti som z vetvičky pooberal tmavé páperie, ktoré sa tam chvelo vo vetre. Toľko som už z mojej indiánskej loveckej školy vedel, že ide o zvieraciu srsť. Podal som ju Apačovi so slovami:

„A keby sa Winnetou predsa mýlil? Čo keď to bolo zviera?“

„Nech sa môj brat pozrie na tieto zohnuté stebielka! Zviera by zanechalo inú stopu. A nebola by čiastočne zotretá!“

Nemohol som dať Winnetuovi za pravdu, lebo súmrak už pokročil tak, že som sotva rozoznával detaily v tráve. On na to ani nečakal. Vybral sa smerom k pueblu.

„Túto noc zdvojnásobíme a stráže a vyzvem ich k väčšej pozornosti.“

Niekto sa plíži okolo tábora! To boli podľa mňa závažné veci. Winnetou však o nich hovoril s ľahkosťou, akoby o nič nešlo.

„Môj brat nie je znepokojený?“ opýtal som sa.

Indián zľahka zodvihol jeden kútik úst:

„Winnetou súdi, že zámery toho človeka nebudú nepriateľské. Navyše jeho nepozornosť ho môže ľahko zradiť. Nie, náš tábor túto noc nie je v nebezpečí. Môj brat sa nemusí obávať. Zajtra sa za svetla na toto miesto vrátime a stopu preskúmame lepšie. Howgh.“

Winnetou upovedomil stráže, ako povedal. Vysvetlil im aj polohu miesta, kde sa stopa nachádza, aby ju nikto nezničil. Potom som sa odobral na zaslúžený odpočinok po rušnom dni plnom zážitkov. Medvedie kože v mojom príbytku sa mi nikdy nezdali také mäkké a pohodlné.

3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

I. diel

Winnetou sa zastavil nad skalou pri rieke. Posledné lúče slnka sa odrážali vo vodách Rio Pecos a preskakovali z vlnky na vlnku. Bola to jedna z tých chvíľ dňa, o ktorej básnik hovorí:

Okamih postoj, neulietaj,

si taký krásny,

ako tá chvíľa nekonečná

v Goetheho básni.

Pleť môjho spoločníka žiarila ako bronz. Bol nehybný. Možno rozmýšľal ako začať. Mám mu pomôcť?

„Môj brat sa ešte nechcel vrátiť do puebla...“

Bolo to z mojej strany viac konštatovanie ako otázka.

„Winnetuova myseľ je v búrke. Nevie, ako sa opýtať svojho brata. On hovorí so squaws?“ prehovoril napokon chrapľavým hlasom.

„Nerozumiem Winnetouovej búrke. Je na tom niečo zlé? Každý deň hovorím s Nšo-či. Winnetou to vie!“ nesnažil som sa mu to veru uľahčiť. Náš rozhovor sa mi začínal zdať trochu komický.

„Nšo-či je sestra Old Shatterhandovho brata. To je iné. Old Shatterhand je veľký udatný bojovník! Ale také dayden!“

„Môj brat mi sám povedal, že už je z nej dospievajúca žena.“

Tušil som, že sa v rozhovore dostaneme do tohto bodu a v duchu som sa zabával. Asi som som svoj pobavený výraz nevedel dobre maskovať, lebo Winnetou sa opýtal:

„Prečo sa môj brat vo svojom vnútri smeje? Bojovník stráca svoju hrdosť, keď sa rozpráva so squaw!“ V jeho hlase zľahka rezonovalo rozhorčenie.

„Nechcel som stratiť česť odvážneho bojovníka v očiach Meskalerov. V mojej krajine za Veľkou vodou je prejavom veľkej sily, keď sa mocný vie skloniť k malým a slabým.“

„Uff, uff! Winnetou tiež chráni malých a slabých, ale nerozpráva so squaws. To sú len zbytočné reči. Howgh!“

Znelo to už ako výčitka a Indián sa so mnou už o tom nehodlal viac baviť. Ja som mu ale o to viac chcel vysvetliť môj postoj gentlemana.

„Nech Winnetuovo srdce ešte chvíľu počúva svojho brata. Prosím ho aj v mene Nšo-či, ktorá je jeho síce sestrou, ale patrí aj k squaws. Doolé je pre mňa neznáma cudzia žena, ale bude raz matkou mnohých apačských synov a dcér. Veď nie kvôli tomu sa konala dnešná slávnosť? Apači sú teraz aj mojím ľudom, ich krv koluje v mojich žilách. Chcel som, aby Doolé cítila moju úctu a vďačnosť za to, kým pre Apačov je.“

„Doolé má v sebe hlas Ženy v bielom!“ oponoval mi razantne. „Ona jej dáva hrdosť, hovorí jej slová o úcte a sile, ktorá patrí každej squaw. Nepotrebuje na to slová bojovníka.“

Po pravde, zaskočil ma. S takýmto pohľadom na ženu som sa v mojich európskych koreňoch nestretol. Vysvetľovalo mi to Winnetuov pohľad na ženy. Apač má úctu až zbožnosť voči posvätnej Žene v bielom a v nej vidí aj každú squaw. Keď si ju nevšíma, neznamená to, že by ňou opovrhoval. Jednoducho vie, že ona svoju dôstojnosť má a tak je to dané. On k tomu nemusí už nič dodávať.

Skúšal som si predstaviť, akou vnútornou silou musí oplývať žena, ktorá verí hlasu o svojej veľkej hodnote. Tichému hlasu dobrej silnej materskej Ženy.

„Chápem slová môjho brata a jeho veľkú dôveru v Ženu v bielom,“ snažil som sa nadviazať na jeho myšlienky a hľadal som vhodné slová, ktoré by v ňom zarezonovali:

„Ja však chcem byť gentlemanom – to znamená pomocníkom vašej posvätnej Ženy. Chcem hovoriť jej slová, aby ich vaše squaws počuli nielen vo svojom vnútri, ale aj vo svojich ušiach. Keď sa tie dva hlasy spoja, vaše squaws budú najkrajšie aj najsilnejšie dcéry červeného národa. V tom mi Winnetou môže dôverovať. Howgh!“

Tentokrát som aj ja slávnostne zakončil moju reč, aby som jej dodal vážnosti. Winnetou sa na mňa pozrel a z jeho tváre som čítal ľahký zmätok. Možno si uvedomil, že aj v ňom žije prianie, aby apačské ženy boli zdravé, silné a krásne. Aj v ich rukách je budúcnosť kmeňa. Asi chcel niečo povedať, sklonil hlavu – ale tu akoby jeho myšlienky prerezal ostrý nôž.

„Uff, nech sa Šarlí pozrie na tamten krík. Čo tam vidí?“

Kúsok pod nami bol malý ker a na ňom sa večerný vánok niečím jemnúčko pohrával. Chcel som si to pozrieť zblízka, ale Winnetou vystrel ruku, aby ma zastavil.