3. OLD SHATTERHAND: Stopa!

I. diel

Winnetou sa zastavil nad skalou pri rieke. Posledné lúče slnka sa odrážali vo vodách Rio Pecos a preskakovali z vlnky na vlnku. Bola to jedna z tých chvíľ dňa, o ktorej básnik hovorí:

Okamih postoj, neulietaj,

si taký krásny,

ako tá chvíľa nekonečná

v Goetheho básni.

Pleť môjho spoločníka žiarila ako bronz. Bol nehybný. Možno rozmýšľal ako začať. Mám mu pomôcť?

„Môj brat sa ešte nechcel vrátiť do puebla...“

Bolo to z mojej strany viac konštatovanie ako otázka.

„Winnetuova myseľ je v búrke. Nevie, ako sa opýtať svojho brata. On hovorí so squaws?“ prehovoril napokon chrapľavým hlasom.

„Nerozumiem Winnetouovej búrke. Je na tom niečo zlé? Každý deň hovorím s Nšo-či. Winnetou to vie!“ nesnažil som sa mu to veru uľahčiť. Náš rozhovor sa mi začínal zdať trochu komický.

„Nšo-či je sestra Old Shatterhandovho brata. To je iné. Old Shatterhand je veľký udatný bojovník! Ale také dayden!“

„Môj brat mi sám povedal, že už je z nej dospievajúca žena.“

Tušil som, že sa v rozhovore dostaneme do tohto bodu a v duchu som sa zabával. Asi som som svoj pobavený výraz nevedel dobre maskovať, lebo Winnetou sa opýtal:

„Prečo sa môj brat vo svojom vnútri smeje? Bojovník stráca svoju hrdosť, keď sa rozpráva so squaw!“ V jeho hlase zľahka rezonovalo rozhorčenie.

„Nechcel som stratiť česť odvážneho bojovníka v očiach Meskalerov. V mojej krajine za Veľkou vodou je prejavom veľkej sily, keď sa mocný vie skloniť k malým a slabým.“

„Uff, uff! Winnetou tiež chráni malých a slabých, ale nerozpráva so squaws. To sú len zbytočné reči. Howgh!“

Znelo to už ako výčitka a Indián sa so mnou už o tom nehodlal viac baviť. Ja som mu ale o to viac chcel vysvetliť môj postoj gentlemana.

„Nech Winnetuovo srdce ešte chvíľu počúva svojho brata. Prosím ho aj v mene Nšo-či, ktorá je jeho síce sestrou, ale patrí aj k squaws. Doolé je pre mňa neznáma cudzia žena, ale bude raz matkou mnohých apačských synov a dcér. Veď nie kvôli tomu sa konala dnešná slávnosť? Apači sú teraz aj mojím ľudom, ich krv koluje v mojich žilách. Chcel som, aby Doolé cítila moju úctu a vďačnosť za to, kým pre Apačov je.“

„Doolé má v sebe hlas Ženy v bielom!“ oponoval mi razantne. „Ona jej dáva hrdosť, hovorí jej slová o úcte a sile, ktorá patrí každej squaw. Nepotrebuje na to slová bojovníka.“

Po pravde, zaskočil ma. S takýmto pohľadom na ženu som sa v mojich európskych koreňoch nestretol. Vysvetľovalo mi to Winnetuov pohľad na ženy. Apač má úctu až zbožnosť voči posvätnej Žene v bielom a v nej vidí aj každú squaw. Keď si ju nevšíma, neznamená to, že by ňou opovrhoval. Jednoducho vie, že ona svoju dôstojnosť má a tak je to dané. On k tomu nemusí už nič dodávať.

Skúšal som si predstaviť, akou vnútornou silou musí oplývať žena, ktorá verí hlasu o svojej veľkej hodnote. Tichému hlasu dobrej silnej materskej Ženy.

„Chápem slová môjho brata a jeho veľkú dôveru v Ženu v bielom,“ snažil som sa nadviazať na jeho myšlienky a hľadal som vhodné slová, ktoré by v ňom zarezonovali:

„Ja však chcem byť gentlemanom – to znamená pomocníkom vašej posvätnej Ženy. Chcem hovoriť jej slová, aby ich vaše squaws počuli nielen vo svojom vnútri, ale aj vo svojich ušiach. Keď sa tie dva hlasy spoja, vaše squaws budú najkrajšie aj najsilnejšie dcéry červeného národa. V tom mi Winnetou môže dôverovať. Howgh!“

Tentokrát som aj ja slávnostne zakončil moju reč, aby som jej dodal vážnosti. Winnetou sa na mňa pozrel a z jeho tváre som čítal ľahký zmätok. Možno si uvedomil, že aj v ňom žije prianie, aby apačské ženy boli zdravé, silné a krásne. Aj v ich rukách je budúcnosť kmeňa. Asi chcel niečo povedať, sklonil hlavu – ale tu akoby jeho myšlienky prerezal ostrý nôž.

„Uff, nech sa Šarlí pozrie na tamten krík. Čo tam vidí?“

Kúsok pod nami bol malý ker a na ňom sa večerný vánok niečím jemnúčko pohrával. Chcel som si to pozrieť zblízka, ale Winnetou vystrel ruku, aby ma zastavil.